Home
Úvodná stránka
Vyhľadávanie
Vyhľadávanie
Forums
Fórum
Your Account
Váš účet
Navigačné menu



Kto je online
Momentálne je 410 návštevník(ov) a 0 člen(ov) online.

Ste anonymný užívateľ. Môžete sa zdarma zaregistrovať tu


Honneger, Duruflé, Brahms, Rheinberger (výročia)
Koncerty sakrálnej a organovej hudby Arthur Honneger
*1892+1955
110. výročie

Francúzsko-švajčiarsky skladateľ a významný tvorca oratórií v 20. storočí, gravituje podstatnou časťou svojej tvorby práve do sféry tzv. duchovnej hudby. Jeho inšpiračné pramene i mnohé diela však boli nanajvýš rôznorodé – od hudobného vysporadúvania sa s technizovanou civilizáciou či športom, cez džezové vplyvy, lyrický impresionizmus i atonalitu až po neoklasicistické tendencie. Neoklasický prístup sa z dnešného pohľadu javí ako rozhodujúci pre kompozíciu najzávažnejších Honnegerevých skladieb s hlbokým myšlienkovým dosahom a humanistickým posolstvom. Jedná sa najmä o jeho päť symfónií a viaceré oratóriá, vrátane poslednej Vianočnej kantáty. Podal v nich dôkaz excelentného zvládnutia kompozičných techník starých majstrov spolu s využitím moderných skladateľských prístupov.
Hoci Honneger patril ku generácii so smutnou skúsenosťou dvoch svetových vojen, čo sa prejavilo aj v jeho diele, podstata jeho hudobného posolstva je pozitívna, založená na viere v človeka a v život.  



Maurice Duruflé
*11.1. 1902-16.6.1986
100. výročie

Francúzsky skladateľ a organista. V Paríži študoval u Ch. Tournemira, L. Vierna, E. Gigouta, P. Dukasa, A. Guilmanta. Od roku 1928 bol substitútom L. Vierna v katedrále Notre Dame de Paris, od roku 1930 titulárnym organistom v Saint Etiénne a od roku 1944 profesorom parížskeho konzervatória. M. Duruflé je autorom viacerých významných organových skladieb. Napr.: Scherzo, Op.2, Prelúdium, Adagio a Variácie na chorál Veni Creator, Op.4, Suita, Op.5, Prelúdium a fúga na meno ALAIN, Op.7,  Prelúdium k Introit de l´Epiphanie, Op.13 atď.
Duruflého štýl modernej modality využíva gregoriánsky chorál. Komponoval aj vokálno-inštrumentálne diela, v ktorých chorál priamo citoval, napr. Requiem a pod. Spolu s organovou tvorbou tvoria významný prínos do dejín francúzskej i európskej sakrálnej hudby.


Johannes Brahms – autor duchovnej hudby
(1833 Hamburg – 1897 Viedeň)
 105. výročie

J. Brahms je autorom početnej cennej duchovnej tvorby, či už vokálnej (zborovej, sólovej, a capella i so sprievodom nástroja), alebo inštrumentálnej (napr. posledné dielo vôbec 11. chorálových predohier pre organ op. 122 z r. 1896).
Brahmsov význam pre oblasť duchovnej hudby je daný predovšetkým jeho vokálno-inštrumentálnym Nemeckým rekviem. Na ním vybrané texty z nemeckého prekladu biblie vytvoril epochálne sakrálne dielo, v ktorom vedome použil aj kompozičné prostriedky starých majstrov, počínajúc trebárs Schutzovými Exequiae. Skladba  sa vskutku od tradičnej formy líši iba navonok, je súhrnom najkrajších a najhumanistickejších prínosov nemeckého umenia. Brahms sa dlhé roky zaujímal o starú hudbu, o čom  okrem najbližších priateľov málokto vedel. Nebolo tiež známe, že myšlienku na toto dielo čerpal zo Schumannovej „knihy plánov“, skladajúc týmto dielom hold svojmu majstrovi a jeho idei „umenie mešťanom a roľníkom“, idei oveľa väčšmi luteránskej ako romantickej, čo je pre Brahmsa príznačné. Dielo vyšlo tlačou v roku 1869 a v defintívnej podobe ho premiérovali v Lipsku 18. februára 1869. Krátko po uvedeniach v Bazileji, Zurichu, Karlsruhe, Munsteri, Kolíne, Hamburgu, či Weimare sa Nemecké rekviem stalo národným dielom. V r. 1869 H. Levi napísal Brahmsovi z Karlsruhe: „Včera večer po skúške, keď už väčšina ľudí odišla, sedel som pro klavíri, ponorený do myšlienok a úplne podvedome som začal hrať prvé takty Tvojho requiem. Na to sa tí, čo už boli vo dverách, vrátili, zhodili plášte, dievčatá obkolesili klavír a začali s rozžiarenými očami spievať, až sme sa napokon ocitli pri tretej časti.“ Viedeň si vypočula Requiem až v roku 1871, v tom istom roku dielo predviedli v Londýne, o rok neskôr v Berlíne, Mníchove a Petrohrade a 1874 v Paríži. Nemeckým requiem sa začala Brahmsova európska sláva.
  
Pramene:
L. Erhardt: J. Brahms, Bratislava 1986

Joseph Gabriel Rheinberger
100. výročie v r.2001
1839-1901

Joseph Gabriel Rheinberger sa narodil 17. marca roku 1839 v nemeckom meste Vaduze. Jeho otec Johann Peter Rheinberger zastával zodpovednú funkciu pokladníka v Lichtenšteinskom kniežatstve a matka Elizabeth Carigiet pochádzala z rétoromanskej oblasti. Napriek tomu, že v celej jeho rodine nebol nikto hudobne vzdelaný u mladého Rheinbergera sa výnimočný muzikantský talent čoskoro prejavil. Už ako sedemročný hrával na organe v rodnom meste. Miestni hudobníci neustále poukazovali na chlapcove jedinečné danosti, avšak jeho otec to jednoznačne odmietal. O synovej kariére mal úplne inú predstavu, a preto o umeleckej dráhe nechcel ani len počuť. Po čase rodičia s ťažkým srdcom umožnili synovi získať si aspoň základné vzdelanie formou dennej výučby. Prvým Rheinbergerovým učiteľom hudby bol Sebastian Pöhli. Avšak vytváranie rôznych prekážok, izolácia od kultúrneho diania, tyrania zo strany rodičov, sa stávali pre chlapca neznesiteľnými. V roku 1851 sa mladý Rheinberger rozhodol ísť vlastnou cestou. Ako 12 ročný zanechal svoj domov a vo svojich štúdiách pokračoval na Mníchovskom konzervatóriu. Jeho vytrvalosť napokon zvíťazila nad rodičovským neprajným postojom a skepticizmom. Rheinbergerova šikovnosť v organovej interpretácii, zručnosť pri hre z listu a kontrapunktickom cítení bola prekvapujúca. Svoje vedomsti z kontrapunktického umenia si rozširoval u erudovaného pedagóga Franza Lachnera, ktorý mimochodom prejavoval priazeň k Richardovi Wagnerovi. Neskôr sa Lachner stal Rheinbergerovým vzorom. Svoje poznatky z „lipskej školy“ mu odovzdávali učitelia klavíra a kompozície – J.E.Leonhard a J.J. Maier. Ďalším výzamným školiteľom bol Johann Georg Herzog z „Rinckovej školy“, ktorý svojich študentov oboznamoval s organovou tvorbou J. S. Bacha. O Rheinbergerovej zanietenej mladíckej skladateľskej činnosti svedčí aj nasledujúci zaujímavý fakt. Napríklad v období medzi rokmi 1853 až 1859 zložil okolo 124 rôznych skladieb.
Opus 1 – Štyri klavírne kusy vyšli vo vydavateľstve Peters v roku 1859. O rok  neskôr sa Rheinberger stal kráľovským dvorným organistom v kostole Sv. Michala, kde pôsobil do roka 1866. V rokoch 1864 – 1877 sa venoval dirigovaniu oratórnej spoločnosti. V roku 1867 sa v umelcovom živote odohrala významná udalosť. Oženil sa s bývalou žiačkou Franziskou von Hoffnnass (1832-92), ktorá písala básne a texty pre Rheinbergerove vokálne diela. Od roku 1867 vyučoval na kráľovskej hudobnej Akadémii v Mníchove, ktorú zreorganizoval R.Wagner a H. von Bülow. Ako veľavážený profesor organovej hry a kompozície tam pôsobil až do smrti. V roku 1877 bol poctený titulom „dirigent“. O desať rokov neskôr sa stal čestným členom Berlínskej kráľovskej Akadémie a korešpondentom Parížskej a Florenskej Akadémie. Bavorský kráľ Ľudovít II. v roku 1894 pasoval Rheinbergera do rytierskeho rádu. Dva roky pred smrťou mu Mníchovská univerzita udelila za celoživotné pôsobenie čestný doktorát - titul Doctor Filozofiae. Skladateľ zomrel 25. októbra roku 1901 v Mníchove, kde prežil väčšinu svojho plodného života. Skladateľova pozostalosť sa nachádza v Bavorskej štátnej knižnici. Žiaľ počas druhej svetovej vojny bol Rheinbergerov hrob úplne zničený. V roku 1950 ho rodnom meste znova pochovali.
Bol jedným z najvýznamnejších skladateľov, ktorý sa vo svojej organovej tvorbe snažili rozvíjať sonátový cyklus. Uskutočnil syntézu barokových, klasických, romantických hudobných foriem. „Alfou a omegou“ sa stali sonáta a fúga. V 19. storočí  sa veľmi živo diskutovalo o ďalšom napredovaní hudby. Hudobné myslenie sa vyznačovalo odvážnou kompozičnou prácou, uvoľňovaním hudobnej formy, harmonickej zložky... U R. Schumanna, J. Brahmsa aj J. Rheinbergera vyplývajú najmä z ich vnútorného presvedčenia zásadne odlišné orientácie: zachovanie statického charakteru hudby, rovnocennosť, vyhranenosť pri chorálových spracovaniach atď. Aj Rheinbergera, okrem iných, do značnej miery ovplyvnilo reformné hnutie v katolíckej chrámovej hudbe – cecilianizmus.
Samotný vývoj sa uberal rôznymi smermi. Pre R. Schumana a J. Brahmsa bola organová tvorba okrajová. Naopak pre Rgeinbergera predstavovala svetská, koncertantná, organová literatúra entitu a aktualizáciu nástroja. Možno konštatovať, akoby sa skladateľ zachytil na existujúcom hudobno-historickom dedičstve a konzervatívnym spôsobom vyzdvihol a rozvinul tie hodnotné prvky, ktoré by postupne vyprchali, ba možno i zanikli. Bezpochýb Rheinbergerov obdiv k J. S. Bachovi, L. v. Beethovenovi, L. Cherubinimu sa formou čistej diatoniky, staviteľských efektov premietol do kompozičnej štylizácie. Predstavoval pevnú pozíciu tradicionalistu a zároveň obhajoval „ideál doby“. Neodškriepiteľná je jeho snaha hudobnú myšlienku vtesnať do rámca prísnej, presne vyhranenej formy. Skladateľove v orchestrálnom duchu komponované organové sonáty v rozdielnych tóninách sú obsahovo, kompozične na pomerne odlišnej úrovni. Jeho tvorivosť nemožno podceňovať. V tejto súvislosti sa pri takom množstve sonát dá uskutočniť vhodný výber skladby za účelom interpretácie, možnosti hlbšie sa oboznámiť s týmto zaujímavým hudobným svetom. Mňa očarujú najmä pôsobivé, energické fúgy, ovplývajúce vnútornou silou, ktorým venoval veľký priestor. Popri skladateľskej a koncertnej činnosti nezaostala ani pedagogická. Vychoval rad výborných umeleckých osobností. Medzi najznámejšie patria – C. Kistler, K. Wolfrum, L. Thuille, E. Humperdinck, E. W. Ferrari i američania G. S. Chadwick a H. W. Parker.
Tieto mená potvrdzujú skutočnosť, nesmierny záujem študentov z celého sveta a medzinárodné uznanie. Rheinberger sa so svojou organovou tvorbou zaradil medzi F. Mendelssohna Bartholdyho a Maxa Regera, ktorý naplnil to, čo sa skladateľovi ešte nepodarilo zrealizovať. Mimochodom Reger svoj obdiv k maestrovi vyjadril tým, že mu venoval závažné skladby ako napríklad: Sonátu fis mol Op. 33 a Fantáziu a fúgu na BACH Op. 46. Rheinbergera po celý život považovali za všestrannú osobnosť kultúrneho života Mníchova. Veľký propagátor Rheinbergerových diel H. von Bülow sa o autorovi vyjadril nasledovne: „Je ozajstným, ideálnym odborníkom, pedagógom kompozície. Nemá konkurenta v celom Nemecku“. Známy žiak Wilhelm Furtwängler zhrnul skladateľovo krédo nasledujúcimi slovami: „Jeho najdôležitejším pravidlom v hudobnej tvorivosti bola prostota a prirodzenosť znenia, formy, prejavu a výrazu...“.

Literatúra:
Weyer, M.: Die deutsche Orgelsonate von Mendelssohn bis Reger, Regensburg 1969
Grove New Dictionary of Music, Londýn 1986
Cucor, R.: Osobnosť J. Rheinberegera a špecifické črty jeho organových sonát, dipl. práca HF VŠMU Bratislava 2000

Mário Sedlár

(In: AT 3/02 s. 27, 28, 29)
Publikované: Thursday, 19.07. 2012 - 13:38:16 Od: admin

 
Súvisiace odkazy
· Viac o Koncerty sakrálnej a organovej hudby
· Ďalšie články od autora: admin


Najčítanejší článok na tému Koncerty sakrálnej a organovej hudby:
Hudba v kostole



Hodnotenie článku
Priemerné hodnotenie: 0
Hlasov: 0

Zvoľte počet hviezdičiek:

Vynikajúci
Veľmi dobrý
Dobrý
Priemerný
Zlý



Možnosti

 Vytlačiť článok Vytlačiť článok



Súvisiaca téma

Hudba v liturgii

"Honneger, Duruflé, Brahms, Rheinberger (výročia)" | Prihlásiť/Registrovať | 0 komentárov
Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.

Ako anonymný užívateľ nemôžete posielať komentáre, prosím zaregistrujte sa
organisti.sk
administrátori: Martin Bako - organy/organológia, Martin Puhovich - Spoločnosť priateľov organov, Rastislav Podpera - teória liturgickej hudby, Marek Klein, Matej Kubeš - technická správa serveru © 2005-2013.

Ad maiorem Dei gloriam!
Odber článkov: rss-091.xml, rss-092.xml, rss-20.xml or atom.xml
Powered by Copyright © UNITED-NUKE CMS. All Rights Reserved.
Čas potrebný k spracovaniu stránky 0.16 sekúnd