Home
Úvodná stránka
Vyhľadávanie
Vyhľadávanie
Forums
Fórum
Your Account
Váš účet
Navigačné menu



Kto je online
Momentálne je 24 návštevník(ov) a 0 člen(ov) online.

Ste anonymný užívateľ. Môžete sa zdarma zaregistrovať tu


Výročia osobností duchovnej hudby
Hudba v liturgii Guillame de Machaut
(c1304-1377)
700. výročie

Najväčší skladateľ (nielen) cirkevnej hudby svojho obdobia. Svetácky kňaz, básnik a skladateľ, označovaný aj ako „posledný truvér“ bol naplnený rytierskymi ideálmi, oživenými v poslednom rozkvete na dvore Henricha VII. Roku 1323 sa stal sekretárom kráľa Jána Luxemburského, jednej z najskvelších a najdobrodružnejších postáv neskorého rozkvetu rytierstva. Machaut sprevádzal kráľa Jána po jeho cestách Európou, bol s ním v Čechách, Poľsku, Litve, Taliansku atď. Neskôr slúžil na dvore francúzskeho kráľa Karola V. Posledné roky života strávil ako kanonik v Remeši. Zachovala sa jeho ľúbostná korešpondencia z pokročilejšieho veku s Péronne d´Armentieres s odkazmi na jeho spôsob tvorby a estetické náhľady (napr.: „Kto nekomponuje s citom, jeho prejav a hlas sú falošné...“ atď.).


Popri svetskej hudbe je autorom 6. latinských motet a jedinej zachovanej omše. Je to historicky významné dielo Messe de Notre Dame, nazývané aj Korunovačná omša, podľa nepotvrdenej legendy, že vznikla pre korunováciu Karola V. v roku 1364. Jedná sa o kompletné štvorhlasné spracovanie omšového ordinária, vrátane záverečnej formuly Ite missa est. Skladatelia v 12. a 13. storočí sa orientovali najmä na texty propria (Leoninove a Perotinove organá). Pokiaľ sa spracúvalo ordinárium, boli to len jednotlivé časti a s výnimkou Machauta nenachádzame ani jedno viachlasné spracovanie ordinária tak, aby bolo štýlovo jednotné a založené na istom spoločnom prvku. Samostatne spracované časti sa podľa potreby v bohoslužbe kombinovali. Aj najstarší zachovaný omšový cyklus, tzv. Tournaiská omša z prvej polovice 14. storočia je takýmto kompilátom jednotlivých častí, dokonca z rôzneho obdobia.
Machautova omša je umelecky ojedinelým činom, ktorý nebol nasledovaný až do druhej štvrtiny 15. storočia, teda ešte celých sedemdesiatpäť rokov. Jednota diela je skôr jednotou štýlu než určitých prvkov. Dá sa v nej však priebežne sledovať návrat niektorých melodických motívov, hlavne úvodného, v kvázi imitáciách, ako kontramelódie v dlhých hodnotách a pod. Korunovačná omša je v podstate jedným veľkým motetom; Kyrie, Sanctus a Agnus Dei sú založené na choráli a čiastočne izorytmické, Gloria a Credo sú v jednoduchom konduktovom, sylabickom štýle. Dielo má osobitý, objektívny ale pritom veľmi pregnantný až strohý charakter, najmä v sylabických partiách. Na slove krucifixus nastupujú ostré disonancie, ktoré sa vyskytujú aj v priebehu diela. O predvádzaní skladby niet dobových správ. Je možné, že kontratenor, vzhľadom na svoj štýl, i preto, že v niektorých prameňoch nemá text, sa hral na nástrojoch (nevieme však, na akých) – rovnako ako tenory v izorytmických častiach a niektoré krátke interlúdiá v Gloria a Credo.
Vo všeobecnej tendencii doby k svetskému umeniu sa našlo v 14. storočí pomerne málo miesta pre polyfónnu cirkevnú hudbu. Cirkev sama brojila proti virtuozite polyfónie v kostoloch, skladatelia používali chorál len ako stavebno-kompozičný prvok a robili ho nezrozumiteľným. Pápež Ján XXII. r. 1324 odsúdil niektoré moderné formy viachlasných produkcií v chráme. V tomto ovzduší autori spracúvali motetá a časti omše bez ambícií na vytvorenie nových slohových momentov. Zaujímavejšia je neskôr tvorba omší v machautovskom, avšak baladovom, štýle. Čiže pre sólový hlas s nástrojovým sprievodom. Baladový štýl posúva polyfóniu tohto obdobia znova smerom k vnútornej jednote. Ruší sa mnohotextovosť moteta. Nadvláda vrchného hlasu začína zohľadňovať harmonické zretele oproti výlučne kontrapunktickému vedeniu hlasov.


Guillame Dufay
(c1400-1474)
530. výročie

Pochádzal z francúzsko-valónskeho územia Burgundska z provincie Hainault. V rokoch 1409-1410 bol prijatý ako speváčik do katedrály v Cambrai, ktorá sa stala jeho hlavným životným pôsobiskom a vždy sa do nej vracal ako domov.  V prvom období tvorby zostáva verný hudobným tradíciám severnej Európy, saje však už podnety talianskej hudby, rozhodujúcim spôsobom pôsobiacej na jeho neskoršiu tvorbu. Vyrovnáva sa tiež s vplyvom anglickej hudby a z týchto živých podnetov syntézou vytvára nový polyfónny sloh. Opätovný niekoľkoročný pobyt v Taliansku (spevák pápežskej kapely vo Florencii a Bologni a v službách princa Savojského) prispieva k zjasneniu a spriesvitneniu jeho hudby. Obdobie zrelého vrcholného majstrovstva v jeho tvorbe predstavujú roky 1445-1460. Žije prevažne v Cambrai a kanonické prebendy v Cambrai a v Mons mu umožňujú bezstarostný život. Jeho posledné, slohovo odlišné tvorivé obdobie od 1460 do 1474 prebieha uprostred najväčšej úcty a vážnosti súčasníkov.
Dufay bol tvorcom novej, renesančnej hudby, zakladateľom zborovej polyfónie, ktorej najväčšiu formu predstavuje cyklická omša. Jeho technické a štýlové vymoženosti boli všeobecne prijaté súčasnou skladateľskou generáciou a v polovici storočia boli už hotové základy pre mohutný rozvoj nizozemskej polyfónie. Zrod nového slohu i Dufayov podiel na jeho vytvorení si súčasníci jasne uvedomovali. Tinctoris napísal roku 1477 v prológu k svojmu dielu Liber de arti contrapuncti, že iba od doby jedného ľudského veku existuje hudba, ktorá stojí za počutie. Hudobní teoretici a spisovatelia oslavovali Dufaya ako najväčšieho hudobníka doby.
Východiskovým bodom Dufayovho vývoja je severofrancúzska hudobná tradícia. Tvoril predovšetkým hymny, motetá a omše ale aj šansóny. Zachovalo sa osem omšových cyklov, v ktorých je Dufayovo autorstvo nepochybné. Tri z nich sú z včasného tvorivého obdobia a dokladajú jeho úsilie o vytvorenie nového omšového slohu s dominujúcim najvyšším hlasom, dve z nich sú dvojhlasné (posledná je Missa Sancti Jacobi z roku c1426).
Dufayove ostatné omše patria k typu s cantom firmom (požičanou svetskou či cirkevnou melódiou, vedenou spravidla v tenore v dlhších hodnotách), ktorý bol v 15. storočí najpokrokovejší a najvýznamnejší. Sú to štvorhlasné omše, v ktorých sa jednota cyklu dosahuje jedným spoločným cantom firmom vo všetkých častiach cyklu. V hudobnej histórii je to dôležitý posun v budovaní veľkých foriem, zjednotených čisto hudobným, vnútorným prostriedkom, oveľa dokonalejším ako bolo spoločné hudobné motto na začiatku jednotlivých častí. Svojim rozsahom a veľkoleposťou formy sa tieto cykly dajú prirovnať len k symfóniám 18. a 19. storočia.
Zo štyroch omší, zachovaných z Dufayovho zrelého tvorivého obdobia, tri majú svetský cantus firmus (Se la face ay pale, La mort de St. Gothard a L´Homme armé). Posledné dve omše sú vytvorené na cirkevný cantus (Ecce Ancilla Domini, Ave Regina Coelorum).
Niektoré Dufayove motetá patria medzi jeho najlepšie diela. Vyznačujú sa charakteristickými črtami jeho slohu: melodikou, spočívajúcou na rozložených trojzvukoch, novou zvukovosťou a ráznejšou rytmikou, blížiacou sa k tanečnosti. Jeho štvorhlasné moteto zložené k príležitosti vysvätenia florentského dómu pápežom (Nuper rosarum flores) predstavuje nový typ „tenorového moteta“, ktoré začne vytláčať izorytmické motetá.
Veľkú časť nádherných Dufayovych motet tvoria skladby na počesť Márie. Mariánsky kult bol v 15. storočí veľmi rozšírený. Podľa talianskeho vzoru sa v celej Európe zavádzali večerné ľudové pobožnosti pred sochou Matky Božej, ktoré poskytovali príležitosť pre tvorbu kratších cirkevných skladieb.
Moteto Vergine bella na Petrarcovu báseň prináša okrem dôslednej imitácie, t.j. techniky, v ktorej ten istý motív imitujú postupne všetky hlasy, aj tematické variácie úvodnej témy.
Moteto Alma redemptoris mater na slávnu mariánsku antifónu Hermanna Contracta, je krásnym príkladom voľnej umeleckej parafrázy danej melódie, s obľubou spracúvanej v celej renesancii.
Dufay je autorom početných spracovaní gregoriánskych hymnov a sekvencií. Tvoril ich prevažne technikou striedania jednohlasných chorálových partií s polyfóniou, v ktorej najvyšší hlas parafrázuje odznenú gregoriánsku melódiu. Tieto jeho diela museli byť veľmi obľúbené, lebo ich odpisy existovali aj v nemeckých, talianskych a francúzskych rukopisoch. Zachoval sa kompletný cyklus 22 hymnov na celý cirkevný rok, určený pre pápežský zbor asi z roku 1430. Sú to drobné, jemne vybrúsené kompozície intímneho piesňového charakteru, zrodené z obdivuhodnej syntézy nizozemského a talianskeho ducha. Patria medzi klenoty umenia včasnej renesancie.

Jacques Arcadelt
(c1504-c1567)
500. výročie

Vedúca postava florentskej madrigalovej školy v tridsiatych rokoch storočia. Pôvodom Nizozemčan, od roku 1539 člen zboru Sixtínskej kaplnky v Ríme, neskôr pôsobil v Paríži. Jeho prvá kniha madrigalov vyšla v 40. vydaniach. Tvoril omše a motetá ale aj šansóny a villanelly. Arcadeltov štýl tvorí spravidla štvorhlasná sadzba v diatonickom, harmonicky nevýbojnom slohu. Tieto vlastnosti spolu s čistotou vokálneho štýlu, dbajúceho na hlasové požiadavky, položili základy pre dielo Palestrinu.
Arcadelt je veľký melodik. Mäkká krása jeho lyrických melódií a svetlá prevzdušnenosť slohu dokazujú šťastný vplyv talianskeho idiómu na nizozemskú hudobnosť. Jeho hudba je vysoko osobná, má však bezprostrednú citovú pôsobivosť.

Luca Marenzio
(1553-1599)
405. výročie

Najväčší majster madrigalu v 16. storočí. Z cirkevnej hudby vynikajú jeho motetá. Slúžil v Ríme u kardinálov Luigiho d´Este a Cinzia Aldobrandiniho, známeho mecéna umenia a tiež patróna Torquata Tassa. Niekoľko rokov bol v službách poľského kráľa Žigmunda III.
Marenzio priniesol geniálnu tvorivú syntézu rozličných vývojových prúdov. Je ťažko vysloviť všeobecnú charakteristiku jeho slohu, lebo nachádza osobité riešenie pre umelecké problémy každého (zvlášť madrigalového) textu. Vie byť brilantný ako Gabrieliovci, jednoduchý ako Arcadelt, zložitý ako di Rore, vážny ako Monte a ľahký ako Nola. Používa všetky dostupné kompozično-technické prostriedky: polyfónnu, kontrapunktickú techniku (kánon, imitáciu) práve tak majstrovsky ako sylabický, akordický, recitatívny alebo polychorálny sloh. Konštantnými črtami jeho slohu sú päťhlasnosť a detailná ilustrácia slov vyjadrujúcich myšlienku, vizuálny alebo sluchový vnem, či náladový, citový stav. U menších talentov takáto maľba slov vedie často k sterilnosti a stereotypnému klišé resp. k rozdrobeniu formy v epizodickej štruktúre. Marenzio je však majstrom koncentrovanej formy s neporušenou hudobnou kontinuitou. Jeho génius pretvára v podstate naivnú zásadu hudobného tlmočenia slov na prostriedok vysoko umeleckého výrazu.
Marenziova hudba nikdy nestráca pôvab a čisto hudobnú hodnotu, jeho sloh vyniká jemnosťou a eleganciou. Ako jeho súčasníci, aj on holduje tzv. hudbe pre oči. T.j. zvýrazňuje text nielen tónmi hudby, ale aj graficky, v notovom obraze, napr. líniou notových hlavičiek, čiernymi hlavičkami pre slová, ktoré vyjadrujú niečo smutné atď. Chromatizmy využíva úsporne, ale vždy s veľkým účinkom. Bol náročný pri výbere madrigalových textov - zhudobňoval básne Petrarcu, Ariosta, Danteho či Tassa.
Marenzio bol členom hudobnej akadémie, založenej roku 1584 „Compagnia dei Musici di Roma (dodnes existuje pod názvom Accademia di Santa Cecilia).

ms

Podľa: Hrčková, N.: Dejiny hudby. UK Bratislava 1996.

Ján Zarewutius (Zarevúcky)
(1645-1699)
305. výročie

Rodák z Bardejova, najmladší syn dlhoročného tamojšieho organistu Zachariáša Zarewutia (1605?-1667). Po smrti otca sa stal roku 1668 jeho nástupcom vo funkcii, ktorú vykonával do roku 1673. Keď evanjelikom odobrali kostol, stratil miesto a žil u brata v Kukovej pri Giraltovciach. Roku 1683 sa vrátil do Bardejova a stal sa členom mestskej rady. Zomrel v Bardejove roku 1699. Zachovala sa od neho zatiaľ jediná známa organová skladba s názvom Benedicamus Dominicale. Ide o podobný typ kompozície ako u Samuela Marckfelnera. Pozoruhodné je použitie obligátneho pedálu. V hudbe, určenej na záver bohoslužby nie je základom príslušná chorálová melódia Benedicamus Domino. Autor v nej voľne pracuje s vlastným materiálom. Skladba je zapísaná novou nemeckou organovou tabulatúrou na voľnom liste. Ten bol pôvodne vložený do rukopisu Bardejovskej zbierky hudobnín (sign. Ms.Mus.Bartfa 25.). Neskôr bol zaradený spolu s ďalšími podobnými zápismi pod zvláštnu signatúru. Dnes je uložený v Ms. Mus. Bartfa 31, ako f 39·.

ms

Podľa: Kačic, L.: Organová hudba na Slovensku v 17. a 18. storočí. MF Bratislava 1996.
 
Mikuláš Moyzes
(1872-1944)
60. výročie

Slovenský skladateľ, organista a pedagóg. Autor množstva kvalitnej, najmä zborovej duchovnej hudby. Vytvoril prvú organovú školu u nás.
Do profesionálneho kontaktu s organom sa dostal počas prvých rokov učiteľskej praxe. Roku 1895 prijal dokonca miesto organistu v minoritského kláštora v Jágeri a roku 1897 prevzal miesto katedrálneho organistu a profesora hudby vo Veľkom Varadíne, kde veľmi úspešne účinkoval až do roku  1901. Významné je jeho všeobecné hudobno-pedagogické pôsobenie. Ako profesor na Učiteľskom ústave a Hudobnej škole v Prešove vydal napr. niekoľko školských spevníkov pre celé Slovensko.
Jeho hudba nesie znaky vplyvu ľudovej piesne v spojení s romantickým hudobným idiómom. Je jedným z prvých tvorcov baladického slohu v slovenskej hudbe. Komponoval piesne, zbory (aj s orchestrom), komorné a orchestrálne diela (napr. 4. sl. kvartetá), chrámové a organové skladby.

Felix Mendelssohn
(1809-1847)
105. výročie

Nemecký skladateľ a dirigent, autor významných diel duchovnej hudby. Po štúdiách filozofie a histórie na berlínskej univerzite podnikol niekoľko ciest do Anglicka, Škótska, Francúzska a Talianska. Tieto cesty inšpirovali jeho významné diela, o.i. organové sonáty. V roku 1829 uviedol Bachove Matúšove pašie. Bol to hlavný podnet na neskoršie oživenie Bachovej tvorby. Popri romantických výrazových prvkoch zachoval vo svojich dielach spravidla klasickú, často aj kontrapunktickú formu. Z duchovnej hudby treba spomenúť oratória Eliáš a Paulus, zbory, piesne a organové skladby.

Antonín Dvořák
(1841-1904)
100. výročie

Veľký skladateľ cirkevnej hudby. Absolvent pražskej Varhanickej školy. Na jeho počesť (spolu s B. Smetanom a L. Janáčkom) bol rok 2004 vyhlásený za Rok českej hudby. Dvořákove Biblické piesne predstavujú jeden z vrcholov romantickej piesňovej tvorby. Vytvoril aj významné vokálno-inštrumentálne diela na cirkevné texty: Žalm 149, Omša D dur, Requiem, Te Deum, Stabat Mater, tiež kantátu Sv. Ľudmila.  

Leoš Janáček
(1854-1928)
150. výročie

Autor významných diel cirkevnej hudby. Študoval o.i. na Organovej škole v Prahe (1874-1875) a v Lipsku (1879-1881). V roku 1881 založil v Brne Organovú školu, na ktorej pedagogicky pôsobil vyše 40. rokov. V Brne vychoval plejádu skladateľov. Okrem organových skladieb vytvoril významnú Glagolskú omšu (1926) - originálne, výrazovo vykryštalizované a myšlienkovo hlboké dielo. Vyznačuje sa nezávislosťou na tradičnej forme a harmónii, novátorstvom v oblasti dynamiky a koloristiky, vitalitou a výrazovou emocionálnosťou. Nekonvenčnosťou a originalitou svojich diel je Janáček dodnes jednou z najväčších individualít svetovej hudby.
 
Charles Marie Widor
(1844-1937)
160. výročie

Zakladateľ organového symfonizmu, francúzsky organista a skladateľ neskorého romantizmu. Bol profesorom organovej hry a kompozície a nástupcom Cézara Francka na parížskom Konzervatóriu. Prispel k rozvoju modernej organovej hry zdôrazňovaním technických prvkov v organovej pedagogike. Vytvoril nový hudobný druh – organovú symfóniu (skomponoval ich 10) - adekvátny vtedajšej symfonicko-orchestrálnej koncepcii organa. V 9. Symphonie Gotique, op. 70 a 10. Symphonie Romane, op. 73, spracoval gregoriánske témy. Neskôr vznikla šesťdielna Suite latine, op. 86 (1928) a Trois nouvelles pièces, op. 87 (1934). S orchestrom znie organ v jeho troch dielach: Troisiéme symponie, op. 69, Symphonie sacrée, op. 81 a zbor navyše spoluúčinkuje v Symphonie antique, op. 83.

Claudio Merulo
(8. apríl 1533 Corregio – 5. máj 1604 Parma).
400. výročie

Taliansky skladateľ, organista a organár. Jeden z najslávnejších majstrov organa benátskej školy. Pôsobil ako organista v Brescii, v Chráme sv. Marka v Benátkach a na dvore vo Ferrare. Svojimi početnými dielami patrí medzi významných zakladateľov organovej kompozície a špeciálne hudobného druhu toccaty. Okrem iného napísal pre organ 4 knihy ricercarov a 3 knihy kanzon. Tvoril aj pre zbor.      

Hans Leo Hassler
(26. október 1564 Norimberg – 8. jún 1612 Frankfurt n. Mohanom).
440. výročie

Vzdelával sa o.i. v Benátkach u A. Gabrieliho. Počnúc rokom 1586 bol v službe v Augsburgu, od 1601 ako hlavný mestský muzikus v Norimbergu a od r. 1608 na dvore v Drážďanoch. Vysoko cenený  hudobník svojej doby je známy najmä vokálnymi dielami, ale aj madrigalmi a omšami. Organové diela odkazujú na talianske predobrazy.           

Georg Muffat
(1. jún 1653 Megève, Savojsko – 23. február 1704 Passau)
300. výročie

Muffat získal svoje vzdelanie vo Francúzsku, Nemecku a Taliansku, kde bol jeho učiteľom Bernardo Pasquini. Po ukončení povolania organistu v Molsheime v Alsasku, pôsobil vo Viedni, Prahe a Salzburgu. Od roku 1690 účinkoval ako Kapellmeister na dvore biskupa z Passau. Tvoril predovšetkým inštrumentálne diela a bol v tomto odbore najznámejší juhonemecký skladateľ svojej doby. Jediná Muffatom zostavená organová zbierka s názvom Apparatus musico-organisticus (1690) obsahuje popri dvoch malých kusoch 12 toccat, jednu ciaconu a jednu passacagliu. V toccatach je Muffat pokračovateľom línie Frescobaldi – Froberger. Sú to diela, označované ako typicky juhonemecké, o.i. s malým zastúpením pedálu.
     
Samuel Scheidt
3. november 1587 Halle – 24. marec 1654 Halle
350. výročie
 
Ako mladý organista u Sv. Mórica v Halle odišiel Scheidt roku 1608 do Amsterdamu na štúdiá k Sweelinckovi. Po ich skončení pôsobil ako dvorný organista a dvorný kapelmajster v rodnom meste. Podobne ako Praetorius a Schütz patril k najznámejším majstrom svojej doby. Veľmi rozsiahle a hodnotné je jeho organové dielo. Veľkým hudobným prínosom sa vyznačujú  tiež motetá a duchovné koncerty ako aj tzv. „Symphonien auf Concerten-Manier“ (1644).

Franz Tunder
(1614 Burg, Fehmarn – 5. november 1667 Lübeck)
390. výročie

Významný predstaviteľ severonemeckej organovej hudby pre Bachom. Od roku 1641 bol organistom u Sv. Márie v Lübecku. Popri organových dielach sú významné aj jeho sólové a zborové kantáty najmä na duchovné texty.

Matthias Weckmann
(1621 Niederdorla pri Mühlhausene, Durínsko – 24. február 1674 Hamburg)
330. výročie

Weckmann bol žiakom H. Schütza a J. Praetoria. Pôsobil ako dvorný organista v Drážďanoch a v Kodani, neskôr sa vrátil do Drážďan. Od roku 1655 bol organistom u Sv. Jakuba v Hamburgu. V roku 1660 tam založil mestské Collegium musicum, podľa vzoru dvorného orchestra. Písal hlavne pre klávesové nástroje, hodnotné sú však tiež jeho kantáty.

Orlando di Lasso
(1531 Mons – 1594 Mníchov)
410. výročie

Rodák z Flámska, pôsobil v Taliansku, Anglicku a Nizozemsku. Od roku 1586 bol dvorný skladateľom a kapelníkom bavorského dvorného orchestra v Mníchove. Majstrovsky ovládal kompozičné techniky a štýly svojej doby, jeho polyfónia je presiaknutá harmonickým cítením. Lassova tvorba obsahuje vyše 2000 vokálnych a inštrumentálnych diel. Najpočetnejšie sú duchovné motetá. Významná je jeho liturgická hudba: 53 omší, pašie, magnificaty, tzv. kajúce žalmy atď.

Mário Sedlár

AT 4/04 s. 31-35

 

Publikované: Thursday, 19.07. 2012 - 18:39:24 Od: admin7

 
Súvisiace odkazy
· Viac o Hudba v liturgii
· Ďalšie články od autora: admin7


Najčítanejší článok na tému Hudba v liturgii:
Notový materiál na internete



Hodnotenie článku
Priemerné hodnotenie: 0
Hlasov: 0

Zvoľte počet hviezdičiek:

Vynikajúci
Veľmi dobrý
Dobrý
Priemerný
Zlý



Možnosti

 Vytlačiť článok Vytlačiť článok



Súvisiaca téma

Hudba v liturgii

"Výročia osobností duchovnej hudby" | Prihlásiť/Registrovať | 0 komentárov
Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.

Ako anonymný užívateľ nemôžete posielať komentáre, prosím zaregistrujte sa
organisti.sk
administrátori: Martin Bako - organy/organológia, Martin Puhovich - Spoločnosť priateľov organov, Rastislav Podpera - teória liturgickej hudby, Marek Klein, Matej Kubeš - technická správa serveru © 2005-2013.

Ad maiorem Dei gloriam!
Odber článkov: rss-091.xml, rss-092.xml, rss-20.xml or atom.xml
Powered by Copyright © UNITED-NUKE CMS. All Rights Reserved.
Čas potrebný k spracovaniu stránky 0.07 sekúnd