Home
Úvodná stránka
Vyhľadávanie
Vyhľadávanie
Forums
Fórum
Your Account
Váš účet
Navigačné menu



Kto je online
Momentálne je 24 návštevník(ov) a 0 člen(ov) online.

Ste anonymný užívateľ. Môžete sa zdarma zaregistrovať tu


Výročia významných skladateľských osobností
Hudba v liturgii Giacomo Carissimi
1605-1674
400. výročie

Taliansky skladateľ, pedagóg (jeho žiakmi boli o.i. Pietro Antonio Cesti, či Marc-Antoine Charpentier) a priekopník barokovej cirkevnej hudby, neviazanej na liturgiu. Od roku 1649 pôsobil v kostole sv. Marcela v Ríme. Písal pre intelektuálnu kongregáciu Oratoria del Crocefisso (oratorio = modlitebňa), uprednostňujúcu pasívne počúvanie latinských motet pred účasťou na speve láud v národnom jazyku. Tvoril v novom, afektovom dramatickom slohu, prevzatom z talianskej opery. Bol prvým veľkým tvorcom latinského oratória na biblické texty, s pružnou rytmikou recitatívov a pôsobivou deklamačnou účasťou zborov, ktoré uňho už majú dramatickú funkciu. Komponoval omše, motetá, ale tiež menej populárne cirkevné kantáty, v ktorých však naplno uplatnil svoje nápadité a často až experimentálne kompozično-technické majstrovstvo. Zachovalo sa 16 oratórií, napr.: Jefta, Jonáš, Baltazár, Judicium Salomonis atď.


Gabriel Fauré  
1845-1924
160. výročie

Francúzsky skladateľ, organista a pedagóg, žiak o.i. Saint-Saënsa, pedagóg Ravela. Skomponoval výnimočné diela duchovnej hudby (motetá, omše, Requiem). Jeho hudba sa vyznačuje jasnosťou a čistotou slohu, originálnym harmonickým jazykom a jemnou inštrumentačnou farebnosťou.

Girolamo Cavazzoni
 c1525-c1565
480. výročie

Tvorba tohto talianskeho organistu znamená dôležitý krok vo vývoji samostatného organového slohu, najmä polyfónneho ricercaru. Pôsobil na dvore v Mantue. Jeho organové dielo sa zachovalo vo dvoch knihách. Prvá z nich – Intavolatura cioè recercari, canzoni, himni, magnificat... – je z roku 1541. Jeho ricercari sú v motetovej forme s fúgovanými časťami. V kanzonách spracúva motívy prenesené zo svetských šansónov.

Johann Joseph Fux
1660-1741
345. výročie

Rakúsky skladateľ a teoretik, najvýznamnejší majster rakúskeho vrcholného baroka. Pôsobil ako organista vo Viedni, dvorný komponista a prvý kapelník a tiež ako kapelník v Dóme sv. Štefana vo Viedni. Skomponoval partity, sonáty, 18 opier, 50 omší, 3 rekviem a množstvo ďalšej chrámovej hudby. Jeho dielo Gradus ad Parnassum bolo dlho autoritatívnou učebnicou klasického kontrapunktu, vychádzajúceho z Palestrinových zásad. Fuxova znovuobjavená skvostná cirkevná hudba zažíva v súčasnosti nebývalú interpretačnú i percepčnú renesanciu.

Henry Purcell
1659-1695
310. výročie

Organista, spevák a najvýznamnejší anglický skladateľ 17. storočia. Už ako chlapec spieval v zbore Chapell Royal, 8-ročný komponoval. Po mutácii (1673) sa stal asistentom Johna Higestona, ktorý bol správcom kráľovských nástrojov. V rokoch 1674-78 ladil organ vo Westminster Abbey. Zároveň začal komponovať pre rôzne potreby a príležitosti znovu sa prebúdzajúceho londýnskeho spoločenského života. V 1683 bol menovaný za správcu organa a kráľovských nástrojov. Purcell svoje aktivity delil medzi potreby kráľovského dvora a londýnskych divadiel, no z tejto doby sa zachovalo pomerne málo informácií o jeho živote. Jeho skorá smrť a pohreb však prebiehali s vedomím, že odišiel najväčší anglický hudobník.
K najstarším zachovaným skladbám H. Purcella patria fantázie pre sláčikový súbor (1680), ktoré završujú anglickú tradíciu consort music. Čoskoro sa začal oboznamovať s talianskym štýlom, čo sa prejavilo v jeho vokálnej, scénickej i inštrumentálnej hudbe. Purcellove piesne, ktoré začali súborne vychádzať v antológii Orpheus Britannicus krátko po jeho smrti, priniesli úspešnú syntézu anglického jazyka s výdobytkami talianskeho baroka. Recitativo a aria sa stali pevnou súčasťou aj jeho dramatických a vokálno-inštrumentálnych kompozícií. Purcellove javiskové kompozície priniesli hudbu k už jestvujúcim hrám (Dioclesian, The Fairy Queen, The Tempest, The Indian Queen). King Arthur však bol koncipovaný ako literárno-hudobný útvar a Dido and Aeneas (1689) je skutočnou opernou kompozíciou.
Významnú zložku jeho diela tvoria ódy, kantátové kompozície pre sóla, zbor a orchester, ktorých uvádzanie na Nový rok, na kráľove (kráľovnine) narodeniny a pri návrate kráľa z návštevy sa stalo tradíciou za čias Karola II. Najvýznamnejšie sú však Purcellove ódy na deň svätej Cecílie – Welcome to all the pleasures (1683) a Hail Bright, Cecilia (1692). Podobne aj rozsiahla Purcellova sakrána tvorba spája tradície anglického anthemu s výdobytkami talianskeho štýlu.

Georg Friedrich Händel
1685-1759
320. výročie

Popredný predstaviteľ európskej hudby neskorého baroka. Autor o.i. prvých koncertov pre organ s orchestrom (najvýznamnejších je 6 koncertov op. 4 a op. 7) a vrcholných diel barokového oratória. Purcellovskú zborovú polyfóniu v nich vtmelil do svojho slohu, vychádzajúceho z nemeckých a talianskych vzorov. Vrchol anglikánskej cirkevnej hudby predstavuje jeho 12 veľkých orchestrálnych kantát, Korunovačný anthem, či Dettingenské Te Deum. Zrelá oratoriálna tvorba pozostáva z 22 diel. Zastúpený je v nich typ tzv. zborovej opery (Jozef a jeho bratia), zborovej kantáty (Óda na deň sv. Cecílie), vrcholné monumentálne zborové drámy (Deborah, Júda Makabejský, Izrael v Egypte) i epicky koncipovaná forma (Mesiáš). Spojením rozličných európskych zborových techník dvoch storočí vytvoril nový zborový sloh. Vyznačuje sa výrazovou silou, plastickou obraznosťou, plnosťou hudby a leskom barokovej monumentality.
 
Arthur Honneger
1892-1955
50. výročie

Francúzsko-švajčiarsky skladateľ a významný tvorca oratórií v 20. storočí, gravituje podstatnou časťou svojej tvorby práve do sféry tzv. duchovnej hudby. Jeho inšpiračné pramene i mnohé diela však boli nanajvýš rôznorodé – od hudobného vysporadúvania sa s technizovanou civilizáciou či športom, cez džezové vplyvy, lyrický impresionizmus i atonalitu až po neoklasicistické tendencie. Neoklasický prístup sa z dnešného pohľadu javí ako rozhodujúci pre kompozíciu najzávažnejších Honnegerevých skladieb s hlbokým myšlienkovým dosahom a humanistickým posolstvom. Jedná sa najmä o jeho päť symfónií a viaceré oratóriá, vrátane poslednej Vianočnej kantáty. Podal v nich dôkaz excelentného zvládnutia kompozičných techník starých majstrov spolu s využitím moderných skladateľských prístupov.
Hoci Honneger patril ku generácii so smutnou skúsenosťou dvoch svetových vojen, čo sa prejavilo aj v jeho diele, podstata jeho hudobného posolstva je pozitívna, založená na viere v človeka a v život. 

Gustav Mahler
1860-1911
145. výročie

Rakúsky skladateľ a dirigent, posledný veľký predstaviteľ viedenskej romantickej školy. V jeho dielach sa odrážajú humanizmus i pesimizmus, filozofická hĺbavosť, viera a rezignácia i ďalšie protiklady umelcovho vnútorného života. Majstrovsky stvárnené symfónie sú koncipované v mohutných dimenziách, obohacovaním a rozširovaním tradičnej formy. V štyroch symfóniách použil sólové hlasy a zbor, symf. formu rozšíril na päť a viac častí. Zhudobňoval texty Klopstocka, Rueckerta, Goetheho, ale aj latinský hymnus Veni Sancte Spiritus v 1. časti svojej Symfónie Tisícov (č. 8 Es dur).

Camille Saint-Saëns
1835-1921
170. výročie

Francúzsky skladateľ, organista a klavírny pedagóg. Jeho diela vynikajú uhladeným stvárnením, farbistou inštrumentáciou a melodickou lahodnosťou. Vytvoril hodnotné diela cirkevnej hudby: Vianočné oratórium, Omša, kantáty, Requiem. Je tiež autorom známej Organovej symfónie s orchestrom i vzácnych diel pre sólový organ.

Paul Hindemith
1895-1963
110. výročie

Nemecký neoklasický skladateľ. Významný autor koncertov pre organ a orchester v 20. storočí. Pre organ tiež vytvoril originálne sólové sonáty.

Johann Nepomuk David
1895-1977
110. výročie

Nemecký skladateľ, organista a zbormajster. Riaditeľ konzervatórií v Lipsku a Salzburgu, profesor kompozície v Stuttgarte. V cirkevnej hudbe nadväzuje na barokové tradície, najmä bachovskú polyfóniu. Autor početných a významných diel pre sólový organ i pre organ s orchestrom (Introitus, chorál a fúga, Koncert, partity atď.).

Marco Enrico Bossi
1861-1925
80. výročie

Taliansky skladateľ a organista katedrály v Como, pedagóg v Neapoli, Bologni a v Ríme. Autor početných diel pre organ a organovej školy. Vytvoril tiež organový koncert s orchestrom.

Dmitrij Stepanovič Bortňanskij
1751-1825
180. výročie

Ukrajinský skladateľ, študoval v Petrohrade u B. Galuppiho, v štúdiu ďalej pokračoval v Benátkach. Dôležitá časť jeho tvorby spočíva v liturgickej hudbe východných kresťanov. Vytvoril 35 chrámových koncertov, hymny, žalmy a veľa ďalších skladieb. Nazývajú ho ukrajinským Palestrinom.

Adam Michna z Otradovic
1600-1676
405. výročie

Český skladateľ, organista a básnik, najvýznamnejší zjav českého raného baroka. V latinských chrámových skladbách vychádza z benátskej školy (Magnificat, žalmy, Requiem). Svojimi piesňami na české spevy významne ovplyvnil český cirkevný spev. Mnohé zľudoveli a spievajú sa dodnes. Vyšli v kancionáloch Czeska Maryanska muzyka, Swato-Ročnyj Muzyka a Lautna Czeska. 

Heinrich Schütz
1585-1672
420. výročie

Po štúdiách na marburskej univerzite podnikol cestu do Talianska, v rokoch 1609-12 bol v Benátkach žiakom G. Gabrieliho. V 1617 sa stal dirigentom na drážďanskom kniežacom dvore, počas 30-ročnej vojny pôsobil v Kodani, neskôr opäť v Drážďanoch. Jeho tvorba predstavuje syntézu motetovej sadzby franko-flámskej polyfónie a talianskej zvukovosti s tradíciami nemeckej duchovnej hudby. Ťažisko jeho tvorby spočíva v duchovnej hudbe, najmä v oratóriách (Weihnachtsoratorium) a duchovných koncertoch. pozoruhodné sú jeho motetá, madrigaly a žalmy. Do nemeckej duchovnej hudby zaviedol podľa talianskeho vzoru dramatický, monodický sloh. Využíval dvojité zbory a kontrastné kombinácie hlasov i dramatickosť sólového spevu.

Jan Dismas Zelenka
1679-1745
260. výročie
Český skladateľ, študoval v Prahe, Viedni a v Taliansku. Pôsobil ako kontrabasista a neskôr dvorný skladateľ v Drážďanoch. Tvorca organových skladieb, troch oratórií, dvadsiatich omší a 150 žalmov na český text. Jeho štýl je harmonicky bohatý, s účinným využívaním prieťažných harmónií, dôsledne vychádza z afektového posolstva textu.

Arnolt Schlick
c1455-c1525
550. výročie

Organista a teoretik, skoncipoval v roku 1511 svojim „Zrkadlom organárov a organistov“ prvé známe dielo o organovom staviteľstve a organovej hre. Zachovali sa tiež jeho organové skladby v Tabulatúre z roku 1512 (Tabulaturen etlicher Lobgesang und Liedlein uff die Orgeln und Lauten). V 20. storočí vyšli vo vydavateľstvách Schott a Merseburger.

Thomas Tallis
1505-1585
500. výročie

Organista v Essexe, Oxforde a v Cantenbury, neskôr člen kráľovskej kapely a spolu s W. Byrdom kráľovský organista. Na základe privilégia vydával v Londýne hudobniny, vrátane vlastných skladieb pre potreby anglikánskej cirkvi. Zachovali sa od neho organové prevedenia bohoslužobnej vokálnej hudby (anthemy, žalmy, časti omše, motetá). Diela tohto raného anglického komponistu znamenajú prechod: po krátkom, sporom „intavolačnom“ období alternatim organovej hudby na konci 15. a začiatku 16. storočia, z ktorého sa zachovalo veľmi málo, prichádza všeobecný záujem o ďalšie klávesové nástroje – spinet, čembalo, virginal a na dlhší čas vytláča organ. Hlavná časť Tallisovho inštrumentálneho prínosu je už určená virginalu, podobne ako klávesová tvorba jeho veľkého žiaka Williama Byrda.

Christian Erbach
c1570–1635
370. výročie

Pôsobil ako organista v Augsburgu. Nadviazal na kreatívnu tradíciu H.L. Hasslera. Jeho organové kanzony sú viacčasťové a bohaté na štrukturálne zmeny. Podobne ako ďalšie Erbachove diela, vyplývajú z hráčskej radosti skladateľa a organistu.

Tarquinio Merula
c1590-1665
340. výročie

Taliansky skladateľ a organista, pôsobil v Cremone, Bergame i v Poľsku. Komponoval motetá, omše a ďalšie skladby v duchu nastupujúcej monódie. Významné sú jeho zbierky inštrumentálnych skladieb, v ktorých sa javí ako raný majster sonáty da camera.

Orlando Gibbons
1583-1625
380. výročie

Výhonok muzikantskej rodiny, posledný veľký predstaviteľ renesančnej vokálnej polyfónie v Anglicku, bol už v mladých rokoch (1605) pripravený na organistu v Chapel Royal a zostal ním až do svojej smrti. V roku 1623 pribral navyše úrad organistu vo Westminsterskej katedrále. Medzi jeho početnými dielami sú anthemy, žalmy, madrigaly a motetá ako aj kusy pre sláčikové a klávesové nástroje. Posledné z nich sú venované hlavne virginalu a violovému súboru. Gibbonsove skladby, najmä fantázie, predstavujú dôležitý článok vo vývoji anglickej hudby medzi Tallisom a barokovými majstrami Blowom a Purcellom.

spracoval Mário Sedlár

Johannes Ockeghem
c1425-c1497
580. výročie

Pochádzal z Hannegavska, väčšinu života však strávil vo Francúzsku. Bol spevákom katedrály v Antverpách, členom kapely bourbonského kniežaťa Karola v Moulins. Od roku 1451 do smrti slúžil potom postupne u troch francúzskych kráľov – Karola VII, Ľudovíta X a Karola VIII ako prvý chapelain a skladateľ, od 1465 viedol kráľovskú kapelu.
Zachoval sa iba zlomok jeho tvorby – 10 kompletných omší, 9 motet a asi 20 šansónov. Bol najväčším skladateľom cyklických omší svojej doby. Dokonale ovládal štandardnú techniku cantu firmu i cyklických variácií, prebraných od Dufaya a používaných ako zjednocujúci princíp. Oproti piesňovému štýlu Burgundčanov, orientovanému na poslucháča, nazýva Ockeghemov súčasník, teoretik a skladateľ Johannes Tinctoris nový štýl svojho favorita, Ockeghema, termínom „varietas“. Autor podľa neho hľadá novú transcendenciu, „svet osebe v ríši hudby“, ktorého znakmi sú náročnosť a vzdialenosť od prírody a prirodzenosti. Akoby sa tu zjavilo v polyfónii to, čo charakterizuje gregoriánsky chorál: ozdobný, pneumaický melos, ktorý ako fluidum koloratúrnych arabesiek a strofických melódií obostiera a dotvára text. Jeho podstatou je ustavičná premenlivosť, ktorá neumožňuje dospieť k definitívnemu tvaru. Varietas znamená mnohosť smerovania, obrovskú plnosť vždy nového, čo môže poslucháč vnímať, pretože na rozdiel od krásy, ktorá je viditeľná, identická sama sebou, táto hudba je mystickou, iracionálnou a hlboko religióznou súčasťou bohoslužby.

Jacob Obrecht
c1450-1505
500. výročie

Pôvodom Holanďan, pôsobil postupne pri katedrálach v Utrechte, Bergen, Cambrai, Bruggách a Antverpách. Krátky čas strávil na dvore vo Ferrare, pri druhom tamojšom pobyte ho zastihol mor, ktorého sa stal obeťou. Hoci nedosiahol takú slávu ako jeho súčasník Josquin, ostal popri ňom najväčším skladateľom doby.
Podobne ako Ockeghemov, aj Obrechtov génius sa najvýraznejšie prejavuje v omšovej tvorbe. Jeho štýl korení v hudbe minulosti, no pritom sa stotožňuje s progresívnymi dobovými tendenciami slnečnej presvetlenosti a vzdušnosti talianskej hudby. Kompozíciu ponímal ako dynamický celok, vnútorne poprepájaný číselnou symbolikou. Melodika je podobná nizozemskej, s nekonečnou vokálnou krivkou a bohatou melizmatikou, organizovanou do proporčne vyvážených fráz s pravidelnými kadenciami a jasnými harmóniami.

Cipriano Di Rore
1516-1565
440. výročie

Tento flámsky rodák bol už pred r. 1540 spevákom v benátskom S.Marco, kde kapelníčil jeho krajan A. Willaert. Od 1457 sa stal maestrom di capela na dvore vo Ferrare. V r. 1558 sa vybral do Flámska, so zastávkou v Mníchove u Lassa a po niekoľkých mesiacoch sa vrátil do Ferrary. V nasledujúcom roku vstúpil do služieb Margaréty Parmskej, ktorá neskôr presídlila dvor do Bruselu. O necelý rok sa stal nástupcom Willaerta v Benátkach. Po skorom návrate do Parmy, náhle, ako 49-ročný, zomrel.
Je prominentným nástupcom Willaerta v umení až vášnivo vzrušeného vyjadrovania textu. Viacerí teoretici píšu, že po prvý raz práve uňho hudba city neopisuje, ale sama nimi je. „Josquinovi ďakujeme za drahocenné umenie melódie, Moutonovi za pravé umenie kontrapunktickej mnohotvárnosti, Adrianovi Wilaertovi za vysoké umenie sladkých harmónií. A jedinečnému Ciprianovi bolo dané z nebies, že všetky tieto umenia v sebe zlúčil,“ píše jeho dobový vydavateľ.

Nicolas Gombert
c1495-c1560
510. výročie

Josquinov žiak patrí medzi troch najvýznamnejších skladateľov cirkevnej polyfónnej hudby svojho obdobia. Narodil sa pravdepodobne v južnom Flámsku, slúžil u cisára Karola V. a sprevádzal ho na cestách do severného Talianska, Rakúska, Nemecka a Španielska. Zomrel v Tournai okolo roku 1556.
Zachovalo sa desať omší, vyše stošesťdesiat motet a osem magnifikatov. Hlavnou charakteristikou jeho štýlu je dôsledná imitácia. Gombertove Magnificat sú majstrovské diela, kde podľa všeobecného zvyku spracováva polyfónne len každý párny verš, takže chorálový spev sa strieda s polyfónnym. Každý poloyfónne spracovaný verš tvorí malé ucelené moteto, každý magnificat teda vlastne predstavuje motetový cyklus. Znakmi jeho štýlu sú priebežné série imitačných viet, spájané kadenciami, sklon ku krátkym kontrastným úsekom a faux-bourdonová harmónia.

Mário Sedlár (2005, in AT 3/05 s. 30-33), podľa: Hrčková, N.: Dejiny hudby II, Renesancia, UK Bratislava 1994

Nicolaus Bruhns
1665-1697
340. výročie

Pochádzal z rodiny, ktorá náležala v Šlezvicku-Holštajnsku k malej hudobnej dynastii. Starý otec Paul bol renomovaným lutnistom, otec a strýko boli profesionálni organisti a huslisti. Okrem rodinného zázemia využil Bruhns neskôr na dovzdelanie aj kontakt s Buxtehudem, ktorý patril medzi rodinných priateľov. Hral výborne na husliach, viole da gamba i organe. V ľahkosti, s akou zvládal klávesové a strunové nástroje – v ktorých, ako sám hovoril, vynikal v polyfónnej hre na rôznych strunách – mohol hrať sám na husliach a doprevádzať sa v basovej línii na organovom pedáli. Veľký majster Buxtehude, prekvapený jeho nadaním a výnimočnými umeleckými schopnosťami, ho považoval za ideálneho žiaka a neskôr ho doporučil na dvor do Kodane. Ako trvalo sídliaci huslista a skladateľ sa tam mladý muž stretol s mnohými umelcami a zvlášť talianskymi husľovými virtuózmi. Ich vplyv bol rozhodujúci pre Bruhnsovu organovú tvorbu. O niekoľko rokov bol menovaný organistom v rodnom Husume, kde bol miestnymi úradmi hýčkaný, aby sa jeho kariéra nerozvíjala inde. V marci 1697 predčasne zomrel v nedožitých 31 rokoch.
Od N. Bruhnsa máme päť skladieb pre organ a dvanásť kantát. Ďalšie skladby, pravdepodobne pre husle a violu da gamba, sa nedochovali. To však, čo sa zachovalo, je dostačujúce na ocenenie veľkosti hudobníka a jeho zaradenie medzi vynikajúce osobnosti európskeho vrcholného baroka. V organovej tvorbe je neprehliadnuteľný vplyv jeho učiteľa Buxtehudeho, s ktorým bol v dennom styku v Luebecku, zvlášť v použití tzv. spôsobu stylus fantasticus, veľmi populárneho u hanzovných hudobníkov. Ohromujúca prstová zbehlosť, virtuózna pedálová technika, prudké strety medzi inštrumentálnymi recitatívmi a akordickými pasážami, rytmické a dynamické kontrasty, efektná hudobná reč. Dobové zdroje vyzdvihujú, slovami hudobného teoretika Athanasia Kirchera: „plné odhodlanie byť príjemný, prekvapujúci, plný úžasu. Kdekoľvek ukazuje najväčšie umelecké majstrovstvo v ozdobovaní a najzaujímavejších prekvapeniach, rozžiari ho čo najjasnejšie.“

Jan Vermeire

Johann Sebastian Bach
1685-1750
320. výročie

Albert Schweitzer:
Johann Sebastian Bach

Sú umelci subjektívni a objektívni. U prvých tkvie umenie v osobnosti. Ich tvorba je takmer nezávislá od doby, v ktorej žijú. Sú zákonom sami sebe, vrhajú sa v ústrety dobe a vytvárajú nové formy, v ktorých vyjadrujú svoje myšlienky. Taký bol Richard Wagner.
Bach patrí k umelcom objektívnym. Tí stoja úplne vo svojej dobe a tvoria len v súlade s formami a myšlienkami, ktoré im poskytuje. Nekritizujú umelecké výrazové prostriedky, ktorá nachádzajú a nepociťujú žiadne vnútorné nutkanie objavovať nové cesty. Život a zážitky nie sú jedinou živnou pôdou ich umenia, aby sme v osudoch tvorcu mohli hľadať korene jeho diel. Umelecká osobnosť stojí voľne vedľa osobnosti ľudskej a má k nej vzťah ako k niečomu druhorado náhodnému. Bachove diela by boli rovnaké, i keby jeho život prebiehal úplne ináč. Dajme tomu, že by sme o jeho živote vedeli viac, ako vieme, a že by sa nám zachovali všetky listy, ktoré napísal, predsa by sme sa o vnútornom vzniku jeho diel nepoučili o nič viac.
Umenie objektívneho umelca nie je neosobné, ale nadosobné. Je to ako by mal jedinú túžbu realizovať všetko, čo nachádza, v jedinečnej dokonalosti ešte raz a definitívne. Nežije on, to duch doby žije v ňom. Všetko umelecké hľadanie, vôľa, tvorba a blúdenie minulých i súčasných generácií je v ňom zhrnuté a v ňom sa prejavuje.
Z tohto pohľadu možno porovnávať najväčšieho nemeckého hudobníka s najväčším nemeckým filozofom. Aj Kantovo dielo má neosobný charakter. On sám je len inteligenciou, v ktorej filozofické idey a problémy doby vyvodzujú svoje dôsledky. Pritom sa nezaujato pohybuje v scholastike, rázovito vymyslenej umelej reči, rovnako ako Bach bez veľkých úvah preberá hudobné formy, ktoré mu doba poskytuje.
U Bacha bolo zjavné už navonok, že nie je jedincom, ale univerzálnou osobnosťou. Spoluprežíval hudobný vývoj troch alebo štyroch  generácií. Ak budeme sledovať históriu tejto rodiny, ktorá má v nemeckom umeleckom živote také jedinečné postavenie, nadobudneme pocit, že všetko čo sa v nej odohráva, musí viesť k niečomu dokonalému. Človek cíti ako samozrejmosť, že raz príde jeden Bach, v ktorom budú žiť a sami seba prežijú všetci Bachovia a v ňom sa uzavrie tá časť nemeckej hudby, ktorú táto rodina stelesňuje. Johann Sebastian Bach, povedané rečou Kantovou, je historický postulát.
Ak sa vydáme stredovekou poetikou a hudbou ktoroukoľvek cestou, každá nás dovedie k nemu.
Všetko krásne, čo bolo vytvorené v chrámovej piesni od XII. do XVII. storočia, zdobí jeho kantáty a pašie.
Händel a ostatní drahocenný poklad chorálových melódií nevyužívajú. Chcú sa od minulosti oslobodiť. Bach cíti inak. Urobí chorál základom svojho diela.
Pri sledovaní dejín harmonizácie zase len dojdeme k nemu. O čo sa usilovali majstri polyfónnej sadzby Eccard, Praetorius a ostatní, to on uskutočnil. Oni dokázali len zharmonizovať melódiu; on vo svojom spôsobe sadzby reprodukuje zároveň text v tónoch.
Rovnako je tomu s chorálovými predohrami a chorálovými fantáziami. Pachelbel, Böhm a  Buxtehude, majstri v tomto odbore, tvoria formy. Ale nie je im dané oživiť ich duchom. Ak nemá byť usilovanie o tento ideál márne, musí prísť niekto väčší, kto svoje chorálové fantázie pretvorí do hudobných básní.

Z moteta sa pod vplyvom talianskej a francúzskej inštrumentálnej hudby stáva kantáta. Počínajúc Schützom bojuje duchovný koncert po celé stáročia o svoje miesto a slobodu v kostole. Možno vycítiť, ako táto hudba stráca bohoslužobnú pôdu pod nohami. Stále viac sa vymyká z rámca kultu a chce sa stať samostatnou náboženskou drámou, vo forme sa potom usiluje o podobnosť s operou. Pripravuje sa oratórium. V tej dobe vystúpi Bach a stvorí kantátu, ktorá pretrvá. O jeden ľudský život na to by už bolo bývalo príliš neskoro. Formou sa nelíši od stoviek a stoviek kantát, ktoré sa v tej dobe písali, aby upadli do zabudnutia. Nesie v sebe rovnaké vonkajšie chyby. Z túžobnej vôle generácií, ktoré nedokázali vytvoriť nič dokonalé, vzniklo raz chcenie také veľké ako ideál, ktorý iným počas dvoch ľudských vekov  vyvstal pred očami a ktorý pri všetkých omyloch v priebehu doby triumfuje čistý svojou myšlienkovou veľkosťou.
Na konci XVII. storočia si hudobná pašijová dráma vyžaduje vstup do kostola. Rozhorí sa spor pre a proti. Bach ho ukončí tým, že napíše dvoje pašií, textovo aj formálne celkom závislých od typických diel tej doby, ktoré však duch, ktorý v nich žije, prežaruje a pozdvihuje z pominuteľnosti do nepominuteľnosti.
Tak znamená Bach koniec. Nič z neho nevychádza; všetko k nemu len smeruje. Podať pravú biografiu tohto majstra znamená písať život a rozvoj nemeckého umenia, ktoré sa v ňom uzatvára a vyčerpáva a pochopiť ho v jeho snahách a omyloch. Tento génius nebol jedinečným, ale všeobecným duchom. Storočia a generácie pracovali na diele, pred ktorého veľkosťou stojíme ticho v pokore. Kto sa preberie dejinami tej doby a vie, čo prinesie jej záver, tomu sa stanú dejinami spôsobu existencie onoho konečného ducha, ako bol skôr, než sa objektivizoval ako jedinečná osobnosť.
....
Bach neuvažoval o tom, či speváci od sv. Tomáša dokážu jeho diela dobre predniesť a či ich ľudia v kostole pochopia. On sám do nich vložil svoju zbožnosť a jeden im iste rozumel: Boh. Písmená S.D.G. (Soli Deo Gloria - samému Bohu na slávu) a J.J. (Jesu juva – pomôž Ježiši!), ktorými zdobí svoje partitúry, to nie sú pre neho obyčajné formulky, ale vyznanie, ktoré preniká celou jeho tvorbou. Hudba mu je Bohoslužbou, Bachovo umenie i osobnosť spočívajú na jeho zbožnosti. Ak vôbec môže byť (Bach) pochopený, potom je to možné len pod týmto zorným uhlom. Umenie mu bolo náboženstvom a náboženstvo umením. Preto jeho umenie nemalo nič spoločné so svetom a úspechom v ňom. Bolo samo o sebe cieľom.  Náboženstvo prináleží u Bacha do definície umenia vôbec. Každé veľké umenie, i svetské, je mu samovoľne náboženské. Preto jeho tóny nezanikajú, ale ako nevýslovný chválospev stúpajú nahor, k Bohu.





 

Publikované: Thursday, 19.07. 2012 - 19:08:34 Od: admin7

 
Súvisiace odkazy
· Viac o Hudba v liturgii
· Ďalšie články od autora: admin7


Najčítanejší článok na tému Hudba v liturgii:
Notový materiál na internete



Hodnotenie článku
Priemerné hodnotenie: 0
Hlasov: 0

Zvoľte počet hviezdičiek:

Vynikajúci
Veľmi dobrý
Dobrý
Priemerný
Zlý



Možnosti

 Vytlačiť článok Vytlačiť článok



Súvisiaca téma

Koncerty sakrálnej a organovej hudby

"Výročia významných skladateľských osobností" | Prihlásiť/Registrovať | 0 komentárov
Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.

Ako anonymný užívateľ nemôžete posielať komentáre, prosím zaregistrujte sa
organisti.sk
administrátori: Martin Bako - organy/organológia, Martin Puhovich - Spoločnosť priateľov organov, Rastislav Podpera - teória liturgickej hudby, Marek Klein, Matej Kubeš - technická správa serveru © 2005-2013.

Ad maiorem Dei gloriam!
Odber článkov: rss-091.xml, rss-092.xml, rss-20.xml or atom.xml
Powered by Copyright © UNITED-NUKE CMS. All Rights Reserved.
Čas potrebný k spracovaniu stránky 0.06 sekúnd