Lubos nám poslal preklad článku profesora Bernharda Haasa "Die Orgel im Dom von Bratislava" uverejnenom Ars Organi, Dezember 2006, str. 230-232. Reakciu slovenských odborníkov sme zverejnili na našom portáli v skoršom článku.
Na jednej ceste do
Bratislavy (po nemecky Pressburg, po maďarsky Pozsony) som mal
takmer náhodne pred niekoľkými týždňami
príležitosť zoznámiť sa s organom v tamojšej
konkatedrále sv. Martina. Nástroj je umiestnený
po oboch stranách západného okna, mierne vsunutý
pod vežu, vďaka čomu sa vytvára dostatok miesta aj na
uvádzanie veľkých chórových a
orchestrálnych diel priamo na empore. Pri preskúšaní
bolo veľmi rýchlo jasné, že ide o mimoriadne kvalitný
nástroj, ktorý by samozrejme potreboval dôkladné
vyčistenie. Teplý zvuk fláut, jemné sláčiky
podľa juhonemecko-rakúskej tradície (teda menej ostré
ako nemecké), veľmi jemne spoluznejúce farby, a pritom
pomerne klasicky znejúce plénum. Organ je hlavným
dielom Vincenta Možného, svojho času najvýznamnejšieho
žiaka Martina Šaška (1807-1893). Šaško sa považuje za
najvýznamnejšieho slovenského organára 19.
storočia a prostredníctvom svojich žiakov sa zároveň
stal zakladateľom [jednej] slovenskej organovej školy.
Možný
(1844-1919) si doplnil vzdelanie u Walckera v Ludwigsburgu. Kvôli
stavbe dómskeho organu premiestnil svoju dielňu z Nitry do
Bratislavy (vtedy Pressburg, príp. Pozsony). Pýcha a
radosť Možného sa dá z jeho nástroja veľmi
dobre vycítiť aj dnes.
Mimoriadny
historický význam má nástroj najmä
preto, že ho poznal Franz Schmidt (1874-1939). V rokoch 1881-1883 sa
Schmidt učil hre na organe u Rudolfa Madera, ktorý na tomto
organe hrával. "Tento organ bol prvý, s ktorým
malý Franz Schmidt takpovediac prišiel do kontaktu, a ktorý
naňho urobil hlboký a nezabudnuteľný dojem."
Samotný Schmidt sa vyjadril veľmi pochvalne: "Dómsky
organ má prekrásny zvuk."
Na celom svete je len veľmi málo nástrojov, pre ktoré
boli samotné a jediné rozhodujúce pre zvukové
predstavy skladatelov. Tak bol typ organu Cavaillé-Coll
rozhodujúci pre francúzskych skladateľov 19. storočia,
no len veľmi zriedka zvuk konkrétneho nástroja formuje
zvukové predstavy skladateľa. Medzi takéto ojedinelé
prípady patrí napr. organ Vincenta Lübecka v
kostole sv. Kozmu v Stade. V Paríži boli niektoré
organy pre svojich titulárnych organistov "povyšované"
do akéhosi "šľachtického stavu"(pripomeňme
si napr. St.Trinité a Messiaen, ktorých registračné
záznamy zväčša prihliadajú na tento organ).
Veľmi podobný
prípad reprezentuje organ v Dóme sv. Martina v
Bratislave. Len ťažko môžeme vedieť, aký presne
organ si želal Franz Schmidt, ktorý sa otvorene dištancoval
od "moderných" organov svojich čias. Organ v Dóme
sv. Martina v Bratislave prezrádza, že v Schmidtových
organových dielach sú hebké a jemne modulované
farby akoby "šité na mieru" Schmidtovo odmietanie
moderných organov jeho čias sa vzťahuje na: extrémy v
intenzite zvuku, na oktávové transmisie, oktávové
spojky, multiplexný systém, výchvevné
hlasy, ako aj isté intonačné zvláštnosti
mnohých organov tej doby, ktoré považoval za excesy.
To však neznamená, že si na interpretáciu svojich
diel vyžadoval severonemecké barokové organy. Boli to
omnoho viac nástroje, ako organ v Dóme sv. Martina v
Bratislave a obvlášť práve tento organ samotný,
ktoré zapôsobili na jeho predstavu organového
zvuku.
Schmidtovo meno
patrí medzi organovými skladateľmi prvej polovice 20.
storočia medzi najvýznamnejšie. V nemeckom jazykovom
prostredí patrí popri Regrovi nesporne na prvé
miesto. Jeho koncept je v mnohých ohľadoch klasickejší
(alebo konzervatívnejší) ako koncept Regrov, ktorého
si napriek tomu veľmi vážil.
Nezávisle od námietok proti Schmidtovým
politickým postojom v 30. rokoch je jeho organové dielo
považované za najzaujímavejší protiklad k
dielu Regra. Z tohto hľadiska je dómsky organ v Bratislave
jedinečným svedectvom a pamiatkou ku dejinách organov
a organovej hry.
Organ v Dóme
sv. Martina v Bratislave je najväčší organ Vincenta
Možného.
Postavil ho v roku 1880. Organ má zásuvkové
vzdušnice a mechanickú traktúru. Traktúra
hlavného stroja má Barkerovu páku (Barkerhebel).
Registre hlavného stroja sú rozdelené na dvoch
vzdušniciach, z ktorých každá má vlastnú
Barherovu páku.
Za organovými
skriňami sa nachádzajú tri magazínové
mechy, jeden z nich za skriňou hlavného stroja a ďalšie dva
sú umiestnené jeden nad druhým za pedálovou
skriňou, tie sú navzájom prepojené (horný
mech získava vzduch z dolného mechu). Dolný mech
zásobuje vzduchom pedál a horný mech druhý
manuál. Hrací stôl stojí voľne v strede
pred organovými skriňami s pohľadom na oltár. Po
oboch stranách manuálových klaviatúr sa
nachádzajú drevené registrové manubriá.
Nad pedálom sú dva kovové pistóny:
pedálová a manuálová spojka, ktoré
v roku 1969 odstránil Jankovič. Počas poslednej
rekonštrukcie boli ale opäť umiestnené na pôvodné
miesto.
Stav organu nie je
perfektný. Traktúra je unavená, vnútrajšok
je po mnohých desaťročiach určite výrazne zaprášený.
Bolo by žiaduce vykonať celkové vyčistenie a rekonštrukciu.
Po stránke ochrany pamiatok je však nástroj vo veľmi
dobrom stave, ktorý sa od Možného čias veľmi
nezmenil.
Momentálne sa však plánuje odstránenie
organu. Objavili sa úmysly inštalovať v Dóme nový
organ. To je z jedného pohľadu pochopiteľné, pretože
Bratislava zatiaľ nemá žiadny moderný koncertný
organ. Demolácia dómskeho organu je však napriek tomu
v dnešnej dobe anachronizmom. Už dávno sa v širokých
odborných organových kruhoch presadil poznatok, že
hlavné diela dôležitých organárskych
majstrov 19. storočia sú pamiatkovo a ochranársky
rovnako hodnotné ako staršie nástroje. Možný
je bez pochýb najdôležitejší slovenský
organársky majster druhej polovice 19. storočia a preto by
malo byť zachovanie a starostlivosť o jeho najväčšie dielo
aj z národného pohľadu samozrejmosťou.
Nový organ
má pre Dóm sv. Martina zhotoviť Gerald Woehl. Starý
organ sa má rozobrať a premiestniť. Netreba hádam
zdôrazňovať, že sa tým zničí celistvosť
organu, ktorý je veľmi presne zakomponovaný do
západného výklenku empory (spolu s dlhou, ale
dobre fungujúcou traktúrou). Pri organárskom
majstrovi, akým je Gerald Woehl, ktorý má hlboký
vzťah aj k dejinám svojej profesie a ktorého
kvalifikácia jasne poukazuje na to, že je schopný
oceniť výkony svojich predchodcov, môžeme ale dúfať,
že sa tejto úlohy nezhostí, aspoň v nie takejto
forme. V ideálnom prípade si môžeme želať, aby
sa nainštaloval nový organ bez likvidácie pôvodného.
Bolo by to riešenie, pre ktoré sa rozhodli mnohé
významné európske kostoly, napr. v katedrály
v Kolíne, v Luxemburgu alebo vo Viedni (a to aj napriek tomu,
že na týchto miestach nesiahajú staré organy po
kvalitatívnej ani historickej stránke bratislavskému
organu ani po päty).
Preklad: Silvia
Ruppeldtová