www.organisti.sk - Triptych Ivana Hrušovského

V roku 2002 uplynie dvanásť mesiacov od úmrtia bezpochyby jednej z najväčších osobností našej hudby v 20. storočí. Prof.PhDr. Ivan Hrušovský, CSc. by sa dožil 75. rokov. Jeho tvorba zasiahla do všetkých oblastí – od sólovej literatúry, komorných diel, cez zborovú tvorbu, až po veľké symfonické a vokálno-inštrumentálne koncepcie. Nemáme úlohu spomínať tu tiež jeho veľké zásluhy muzikologické – najmä z oblasti dejín a teórie hudby – resp. pedagogické – dlhé roky učil na HF VŠMU.
Chceme skôr upovedomiť o jeho mnohým dobre známej, a predsa širokému publiku nie vždy dostatočne prezentovanej, duchovnej tvorbe. V jeho odkaze patrí významné miesto práve tejto desťročia potieranej umeleckej kreatívnej oblasti. Evanjelik Hrušovský tvoril pritom v intenciách ekumenického odkazu Johanna Sebastiana Bacha, keď zhudobňoval napr. staroslovienske texty i tematiku, Hollého Cirillo-Metodiádu, či katolícky text Requiem a pod.

Vo sfére duchovnej hudby sa Hrušovský prejavil mnohými spôsobmi – od organovej tvorby (Musica paschalis v piatich častiach, Fuga in F a tre voci a pod.), cez vokálne zborové diela (Cantate Domino, S radosťou slúžte Pánovi, Dve staré duchovné piesne a pod.) až po veľké formy (Rekviem na koniec tisícročia pre sóla, zbor, orchester a organ).
Jeho Triptych pre miešaný zbor a capella vznikol v roku 1985. Dielo vyšlo v roku 1987 vo vydavateľstve Slovenského hudobného fondu v Bratislave. Bezprostredným podnetom pre vznik diela bolo 1100. výročie úmrtia sv. Metoda a zavŕšenia veľkého civilizačného procesu na území Veľkej Moravy solúnskymi bratmi a 200. výročie narodenia Jána Hollého. Triptych patrí ku klenotom slovenskej hudby – a napriek neodškriepiteľnej interpretačnej (hudobnej i technickej) náročnosti je často interpretovaným slovenským dielom.
S inšpiráciou skladby súvisí aj voľba textov. Sú nimi staroslovienske bohoslužobné texty: tropar (orácia), antifóna - prežívajúce do súčasnosti ako vstupné a ústredné spevy gréckokatolíckej liturgie. Ďalšým textovým podkladom je Pochvala - fragment z eposu Jána Hollého Cirillo-Metodiada, 3. spev.
Ako už z názvu vyplýva, celá skladba je koncipovaná trojdielne. Obsadenie je síce zapísané v štvorlinajkovej notovej osnove, počet hlasov však často najmä na exponovaných miestach dosahuje dvojnásobok.
Keďže v Triptychu sa Hrušovský snažil o viac-menej konzervatívne (v pozitívnom zmysle slova) nadviazanie na staroslovenskú bohoslužobnú hudbu – charakter diela vychádza práve z tohto programu. Tonálny, v niektorých prípadoch modálny harmonický nádych je markantný počas celého priebehu. V okrajových častiach (Jako apostolom jedinonrávniji, Pochvala) sa autor viac-menej pridŕža hlavnej tóniny – d mol (záver v D dur).
Ťažisková stredná časť prináša najbohatšie harmonické i stavebné postupy. Hoci je harmónia relatívne konzervatívna, prináša viacero zaujímavých a hodnotných postupov, ktoré v pôvodných liturgických spevoch uniatskej (gréckokatolíckej) alebo ortodoxnej (pravoslávnej) cirkvi nenájdeme. Napríklad v strednej časti používa Hrušovský náhle prechodné akordy (g mol - H dur), ale aj quasi modulácie neskororomantického ducha a pod. Nanajvýš povšimnutiahodné sú tiež časté rytmické zmeny – niekedy súvisiace s textovými prízvukmi a z nich vychádzajúce (Orácia), v iných prípadoch náhle (záver Pochvaly). Tektonicky zujímavá je záverečná fúga, ktorej Hrušovský vypracoval tiež alternatívu vo forme varianty prerušovaného kánonu. Výrazová škála aj vzhľadom k faktu, že ide o cirkevnohudobnú literatúru je pozoruhodná. Pohybuje sa od v dynamickom i tektonickom ohľade minimalisticky koncipovaného expozičného priestoru fúgy až po veľké akordy záveru.
Autor Triptychu využil kapacitu miešaného zboru maximálnym spôsobom. Pritom však nikde neprekročil prvoplánovú snahu o rešpektovanie vonkajšieho slohu bohoslužobných spevov byzantského rítu.
V Triptychu možno konštatovať ascendenčnú dynamickú krivku – celková výstavba smeruje zo zvuku pianissima do fortissima. Mimoriadne šťastná voľba textu Hollého Cirillo-Metodiady v bernolákovčine skombinovaná s liturgickými textami východného obradu v staroslovienčine dáva dielu nielen slovenský ale aj slovanský charakter. Literárne zorientovaný Hrušovský potvrdil túto svoju vlastnosť aj neskôr Dilongovými fragmentami a Hudákovými básňami v Rekviem na konci tisícročia (1999) a opäť tak dokázal, že optimálne vybraný text dodá hudobnému celku presvedčivosť.
Evanjelik Hrušovský Triptychom i ďalšími dielami podáva dôkaz o svojom ekumenickom cítení. A tento znak určite nie je na poslednom mieste v jeho myšlienkovom posolstve.

Mário Sedlár

In: AT 3/02 s. 29