www.organisti.sk - The Grand Organ of the Castle Church in Kremnica

Slovart Music 2003, SR 0052

Americký organista David Di Fiore (známy aj slovenskému poslucháčovi z početných vystúpení na tunajších festivaloch) nahral už svoje druhé CD na veľkom organe hradného kostola v Kremnici.

Prvou zaznamenanou skladbou sú Variations on America od Charlesa Ivesa z roku 1898. Sarkasticky ladené variácie na známu tému doplnil interpret vlastnou záverečnou kadenciou. Predvedenie diela je markantne poznamenané francúzskym školením organistu. Pre Di Fioreho interpretáciu je však typická pregnantná práca s veľkou akustikou, doplnená opodstatneným a muzikálnym agogickým stvárnením a sprehľadňujúcimi artikulačno-frázovacími prvkami. Tak ju poznáme i z koncertov.
Spomenuté interpretačné vlastnosti vystupujú do popredia aj v kmeňovom diele nahrávky – takmer polhodinovej Grande Piéce Symphonique od Césara Francka. Toto jedinečné dielo organovej literatúry - makrotektonickou závažnosťou porovnateľné azda iba s Lisztovou Fantáziou na Ad nos, ad salutarem undam - vystaval Di Fiore so suverénnym zmocnením sa neľahkej a rozľahlej hudobnej matérie. Dokonalá znalosť skladby, teda i potrebný nadhľad, sú tu u organistu evidentne prítomné a zároveň podopreté interpretačnou originalitou, umocňujúcou invenčnosťou a vitalitou, ktoré často chýbajú na viacerých tunajších záznamoch podobných diel.
Joie et Clarté des Corps Glorieux od Oliviera Messiaena má na nahrávke pre mňa trochu „americký“ nádych. Podpísali sa na tom aj zvukové vlastnosti kremnického organa z krnovských závodov Rieger-Kloss, ktoré ešte „pokryjú“ francúzsku sonoristiku u Francka či Muleta, menej presvedčivo už ale u častých mesiaenovských invariant Grand, resp. Plein jeu. Je tu však tiež faktor interpretačne-agogicky voľnejšieho prístupu k dielu, ktoré chce pôsobiť istou – paradoxne Messiaenovi občas vytýkanou - statickosťou. Práve tá výborne vyjadruje skladateľov zámer – vystihnutie istej bezčasovosti a nadpozemskej atmosféry. Tak trochu romantické agogizovanie je v prípade Messiaena potrebné pozorne kontrolovať.
Di Fioreho úprava árie Let the Bright Seraphim z Händelovho Samsona presne plní svoj dramaturgický účel. Händelovský spád a harmonická jednoznačnosť vyvažuje predchádzajúcu skladbu a mohutné záverečné pléno kontrastne pripravuje nasledujúceho, zvukovo nuansovaného Muleta. Zároveň ide aj o efektný príspevok do mozaiky nového Di Fioreho titulu, predvedený v intenciách súčasných händelovských organových transkripcií.
Nasleduje Rosace (Rozeta) z Byzantských skíc od Henriho Muleta. Kompozičné „vyjadrenie“ rozetového okna je presvedčivé a esteticky pôvabné. Poslucháč si tu nevdojak môže predstaviť trebárs krásu slnkom zaliateho priestoru gotickej katedrály. Zvuková farebnosť nahrávky je dôkazom výnimočnej impresionistickej dispozície organa. Interpret vyťažil maximum z vlastností skladby a aj kremnického nástroja vďaka nápaditej registrácii a tiež agogickej či artikulačnej práci.
Homage to Frescobaldi – Epilóg pre pedálové sólo od Jeana Langlaisa je poslednou zaznamenanou skladbou. Di Fiore má možnosť demonštrovať svoju technickú virtuozitu a poslucháča nesklame ani v tomto interpretačnom aspekte. Koniec-koncov tak ako na celej nahrávke.
Toto CD u nás už renomovaného interpreta, nahraté navyše na tunajšom nástroji, môžem odporučiť aj organovým fajnšmekrom.

Mário Sedlár (HŽ 3-04 s. 43,44)