Keď doznie národný organ

Keď sa povie organ, v predstave bežného smrteľníka sa vybaví rad lesklých kovových rúrok, zdobiacich kostolný chór. Podľa toho, ako sa stláčajú biele alebo čierne klávesy na hracom stole, vydávajú rúrky zvuk, zvyčajne doprevádzajúci spev ľudu v kostole. Rúrok, zvaných píšťal, podobne ako ďalších súvislostí okolo tohoto kráľovského hudobného nástroja, je však oveľa viac, ako ich vidno na prvý pohľad.

"Toto je najväčší organ na Slovensku, jediný päťmanuálový," predstavuje "svoj" nástroj Juraj Záreczky, organista v bazilike Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne. Je krátko pred ôsmou, pred chvíľou skončila večerná omša, miništrant zháša sviečky na oltári. Organista zatvára buchľu jékáesky a pozýva na návštevu do svojej trinástej komnaty - útrob organa.

Začína historickým exkurzom. "Pôvodne tu bol organ z historického organologického hľadiska hodnotný, ale na tento kostol pomerne malý, len dvojmanuálový s dvadsiatimi troma registrami. Preto saleziáni ako správcovia kostola a pútneho miesta začali uvažovať nad niečím väčším."

Objednávku zadali po druhej svetovej vojne organárskej firme Rieger-Kloss v moravskom Krnove. V tom čase boli v móde elektropneumatické organy, konštrukcia ktorých, ako sa neskôr ukázalo, bola zvolená nešťastne. Najväčšou nevýhodou takýchto organov – popri mnohých ďalších nevýhodách –  je ich vysoká poruchovosť. Preto sa takéto organy stavali iba niekoľko desaťročí, potom sa od toho upustilo. Jedným z prvých nástrojov tohto druhu z produkcie krnovskej firmy bol práve organ v Šaštíne.

Komplikácie pri stavbe organu spôsobil aj nástup komunizmu, kedy firma znárodnením zmenila majiteľa aj odborné personálne obsadenie.

Zatvorenie západných hraníc pre organársku firmu znamenalo prerušenie kontaktov s firmou Laukhuff, ktorá sa špecializovala na výrobu niektorých súčiastok organa.

"Zrejme čo ešte mali na sklade, dali z tých originálov, čo nie, vyrobili na kolene sami. Celý nástroj je takáto zmes," vysvetľuje organista. "V tom čase asi nemali ani materiál na píšťaly  - tie sa robia zo špeciálneho organového kovu, čo je zliatina cínu a olova. V našom organe sú mnohé z obyčajného zinkového plechu. Tie majú iné fyzikálne vlastnosti, ich zvuk je menej ušľachtilý, nedržia ladenie."

Po barbarskej noci navyše aj zo šaštínskeho kláštora odvliekli zadávateľov zákazky - saleziánov,  organ tak ani nemal kto preberať, kolaudovať...

"Celé sa to dokončilo tak len aby bolo," dodáva Juraj Záreczky. "Od samého začiatku odborníci videli, že to nie je to, čo sa čakalo. Je to organ štvornásobne väčší, ako pôvodný a pritom aj laici si všimli, že ten zvuk nie je tomu adekvátny, dokonca že z pôvodného organa bol lepší."

MEGA

Vnútro organa na prvý pohľad ohúri kvantom píšťal. Sú zostavené v radoch napravo i naľavo od úzkej drevenej lávky, začínajúcej hneď za vstupnými dvierkami. Najbližšie k lávke sú tenulinké ako cencúliky, tu sa treba pohybovať opatrne, azda ešte viac ako medzi kvaplíkmi v jaskyni. V ďalších radoch sú zoradené hrubšie, ďalej už riadne rúriská a nakoniec ozrutné basové drevené hranoly.

Majestátna veľkosť sa ale na organe v konečnom dôsledku podpísala negatívne. V tých rokoch ale jednoducho bola taká megalomanská vlna (aj druhý najväčší slovenský organ v bratislavskej Redute pochádza práve z tohto obdobia).

"Veľkosť organa sa počíta zvyčajne podľa počtu registrov - náš ich má deväťdesiatjeden. Tie pridávajú organu na veľkosti, lebo každý register znamená kolekciu píšťal navyše," vysvetľuje Juraj Záreczky. "Potrebu rozmanitosti registrov by som priblížil k sade farbičiek. Najjednoduchšie sady sú so štyrmi farbami, náročnejší maliar si kúpi s dvanástimi, ešte lepší možno s osemnástimi - s tými sa už dá čokoľvek pekne nakresliť. Ale sady,  v ktorej každá farba má šesť-sedem odtieňov nie sú také nevyhnutné. Ten efekt sa dá vytvoriť aj nejakou inou kombináciou, respektíve ten rozdiel nevyváži navýšenie investície."

Nanešťastie aj pri stavbe šaštínskeho organu išlo zrejme hlavne o kvantum "farbičiek". V danom priestore sú však tak enormne nahustené, že prakticky znemožňuje regulérnu údržbu nástroja.

"Sú píšťaly, ku ktorým keby som sa chcel dostať, musel by som vybrať možno tristo píšťal pred nimi," vysvetľuje organista. "Pritom s každou píšťalou stačí takto ťuknúť a je rozladená. Takže ak by som to urobil, môžem odznova ladiť všetkých tristo."

OPRAVA

K ďalším registrom sa lezie po rebríku. Zvonku vôbec nevidno, že v organe sú poschodia, toľko "izieb". Krajné majú dokonca žalúzie.

"Mali by sa dať vytáčať tak, aby mohli zvuk v priestore otváraním zosilniť alebo zatváraním tlmiť," vysvetľuje organista - sprievodca. "Žiaľ, sú namontované tak, že sa nedajú úplne otvoriť."

Problematické je aj umiestnenie elektrického čerpadla, ktorý do organa vháňa vzduch. Po správnosti by mal byť v priestore, kde sa nachádza nástroj, aby doňho tlačil vzduch tej istej teploty a vlhkosti. V Šaštíne sa dostal do susednej miestnosti s obrovským oknom.

"V zime je v bazilike teplota tak jeden-dva stupne, kým v tej miestnosti za oknom, do ktorého sa oprie slnko, možno aj desať. Takýto vzduch fúka do organu a my môžeme ladiť..."

Nie celkom šťastnú realizáciu nástroja priznáva už kniha Otmara Gergelyiho a Karla Wurma Historické organy na Slovensku z roku 1982, ktorý pri šaštínskom uvádza: "Varhany Krnov, opus 3113. Po tridsiatich rokoch ťažko posúdiť, či bola výmena pôvodnej nástrojovej časti vskutku odôvodnená."

Na začiatku nového tisícročia, keď sa súčasní správcovia baziliky - saleziáni - rozhodli prijať organistu na trvalý úväzok, dali organ opraviť. Na túto úlohu sa podujal organár Richard Stehlík z Rohatca pri Hodoníne. Oprava začala v roku 2001.

"Keď som tu v septembri 2002 nastupoval, oprava ešte prebiehala," hovorí Juraj Záreczky. "Ukázalo sa, že situácia je horšia, ako sme predpokladali. Ešte pred dokončením opravy sa objavili problémy, ktoré sa riešili odpájaním ovládacích funkcií. Zostala napríklad visieť jedna píšťala, t. j. hrala, aj keď nebol kláves stlačený. Vyriešilo sa to odpojením celého registra..."

V písomnej správe na záver opravy majster Stehlík uvádza: "Organ je momentálne funkčný, ale je nutné čo najskôr previesť novú elektroinštaláciu, vrátane nových magnetov na 24 voltov a nového hracieho stola... Vodiče sú zoxidované a lámu sa pri najmenšom dotyku. Magnety sú slabé a preto nemohli byť umiestnené priamo pod tónovými kužeľkami, sú namontované na pneumatické relé, čo spôsobuje oneskorenie chodu organa."

Odhaduje aj náklady na potrebné nevyhnutné opravy s výmenou zinkových píšťal na cínové - 7,5 milióna českých korún. Aj pôvodné úvahy organistu viedli týmto smerom, či by bolo možné dať organ technicky úplne do poriadku. Z ďalších konzultácii s odborníkmi sa však táto alternatíva javí ako nekomplexné riešenie podstaty problému.

VYHODIŤ!

"Organ v bazilike poznám už niekoľko rokov a nikdy nebol v poriadku," uvádza vo svojom hodnotení organológ Marián A. Mayer. "Pokiaľ by sa aj dal do poriadku technicky, kvôli poddimenzovaným vzduchovým kanálom a pravdepodobne aj kužeľkám, púšťajúcim vzduch do píšťal, ich nie je možné intonovať na plný vzduch. Ostáva aj problém nekvalitného píšťalového materiálu... Technická spoľahlivosť organa by sa možno dala  vyriešiť, ale vždy by to bolo len kompromisné riešenie, ktoré by navyše vyžiadalo také náklady, že za porovnateľnú sumu by bolo možné postaviť síce menší, ale plne vyhovujúci nástroj."

Podobný názor zastáva aj renomovaný organový umelec, profesor na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, Ivan Sokol: "Podľa môjho zrelého uváženia vidím nasledujúce riešenie: Postaviť nový organ zodpovedajúci významu národnej svätyne. Bolo by možné ešte skúsiť opravovať starý organ, otázne je, či to nie sú vyhodené peniaze."

"Aj ja som si tento názor osvojil," dodáva Juraj Záreczky. "V súčasnej dobe ide predovšetkým o to presvedčiť kompetentných cirkevných predstavených o potrebe organ vymeniť. Stáva sa mi totiž, že sem príde nejaký  organový umelec a je uchvátený, keď prvý krát uvidí ten obrovský kolos. Na registroch si navolí tutti, pohrá si päť minút, v tej bazilike mu to zaznie, lebo akustika chrámu je výborná, a potom chodí po kláštore a ochká, aký to tu máme úžasný nástroj. Takí umelci mi robia medvediu službu."

Ak by sa napriek tomu podarilo myšlienku presadiť, je otázne, kto všetko by bol ochotný angažovať sa pri jej realizácii. Miesto je reprezentatívne v národnom meradle, zahraničných hostí sem vodí arcibiskup, aj vládni predstavitelia... Nakoniec ale určite vyvstane otázka financovania projektu.

"Mám už konkrétnu predstavu o tom, aký nástroj by sa sem hodil, tú by samozrejme kompetentní odborníci mohli korigovať," načrtáva predstavu Juraj Záreczky. "Úplne by stačilo takých šesťdesiat registrov, tri, maximálne štyri manuály. Cena by závisela od toho, komu by sme to dali robiť. Bolo by najlepšie angažovať nejakú renomovanú západnú firmu, tie sú totiž v organárstve s porovnaním s východnými štátmi o moc dopredu. Myslím si, že národná svätyňa by si to zaslúžila," uvažuje Juraj Záreczky. "Samozrejme, vtedy, by bolo drahšie, rátam tak okolo tridsať miliónov. To ale keď niekomu rozprávam, že by bolo treba tridsať miliónov na organ, najskôr si zaťuká na čelo, či som normálny. Myslím si, že som. Len tak mimochodom, koľko miliónov ročne zo štátneho rozpočtu berú na fungovanie politické strany?"

OFSAJD?

Ako príklad, že pri patričnom nadšení sa dajú zvládnuť aj veci na prvý pohľad nepredstaviteľné uvádza organista prípad z maďarského mesta Pécs. Istý tamojší organista, bohém s medzinárodným renomé, sa tam podujal postaviť najväčší organ na svete.

"Číra hlúposť! Organ nie je nikdy dobrý iba preto, že je veľký. Keď dokončili aktuálne  najväčší organ na svete v americkom Atlantic City, z hudobného výsledku zavládla doslova dezilúzia. Také množstvo píšťal sa nedá nikdy naraz naladiť a žiaden seriózny organista si za to nesadne. A pre takúto bizarnú myšlienku v Maďarsku sa našli nadšenci a idú to stavať. Už majú projekty, sľúbené peniaze..."

Otázka ako ďalej v Šaštíne zostáva zatiaľ visieť vo vzduchu. V bazilike momentálne beží reštaurácia bočných kaplniek, uvažuje sa o novej dlažbe, laviciach...

"Nečakám, že teraz pošleme preč reštaurátorov a vrhneme sa na organ, " vysvetľuje Juraj Záreczky. "Čakám však, že sa tým budeme vôbec zaoberať. Lebo organ, hoci je súčasťou liturgie, akoby bol vo vedomí veriacich a kňazov kdesi mimo. Pred Vianocami, Veľkou nocou upratujú celú baziliku so všetkými prilahlími miestnosťami, iba na chóre nie. Toto sa vžilo ako norma, podobne ako skutočnosť, že organ hrá falošne. V národnej bazilike ideme falošnou hudbou vítať pútnikov? Kam sa to dostal náš spevavý národ? Hocikde sa stane, že postavia nový kostol a chvália sa, aké tam majú zvony, zariadenie, lavice, akurát na ten organ už nebolo... Prečo sa neuspokojili napr. bez zvonov, prečo je vždy organ na konci? Častokrát tam dávajú rôzne prdítka, Casiá, Yamahy - to je akoby namiesto obetného stola tam dali nejakú školskú lavicu. Je to rovnako nedôstojné, vzhľadom na to, čo sa v tom kostole deje."

    Liturgická hudba musí predsa dodržiavať niekoľko podstatných zásad, medzi nimi aj posvätnosť. Má napomáhať prežívaniu obradov, povznášať myseľ k Bohu, k tajomstvám, ktoré celá liturgia sprostredkuje.

A hoci konzervatóriá a vysoké školy múzických umení po revolúcii každý rok chrlia desiatky profesionálnych chrámových hudobníkov, tí vďaka nízkej priorite chrámovej hudby v liturgickej praxi nenachádzajú uplatnenie a odchádzajú inam. „Potrebovali by pracovný úväzok, ktorý by ich uživil, a – dobré organy. Veď prečo aj tu roky hľadali organistu...?“ zamýšľa sa Juraj Záreczky. „Verím, že ma Pán nepovolal sem nato, aby som tu zakrpatel. Verím, že aj otázka organu sa musí pohnúť, lebo sa jedná o vznešenú vec. Preto chcem poprosiť o pomoc všetkých, ktorí by vedeli akýmkoľvek spôsobom pomôcť. Možno ľudia, ktorí majú skúsenosti so zháňaním financií, písaním projektov alebo majú kontakty na zahraničných Slovákov... Obzvlášť ale prosím o modlitbu. Každý, kto si prečíta tento text, nech sa pomodlí hoci len jeden Zdravas, aby sme v národnej svätyni mohli mať organ, za ktorý sa nebudeme musieť hanbiť.“

Jozef Mydla

pôvodne uverejnené v časopise Zrno

Pomoc organu v šaštínskej bazilike

je najlepšie konzultovať s organistom. E-mail: canticorum@orangemail.sk. Adresa pre písomný styk: Juraj Záreczky, Rímskokatolícky farský úrad, Kláštorné námestie 1295, 908 41 Šaštín-Stráže. Finančné príspevky možno posielať na účet číslo 0037235532/0900, do správy pre adresáta nezabudnite uviesť: Milodar na organ.

Nenáležité...

Pri súčasnej vysokej profesionálnej úrovni všetkých žánrov "svetskej" hudby, ktorou je dnes človek obklopený (koncerty, opera, či živá produkcia populárnej hudby v perfektnej zvukovej kvalite) je prinajmenšom nenáležité, ba priam dehonestujúce, keď hudba v kostoloch zaznieva na kvalitatívne slabej a voluntaristicky amatérskej úrovni, navyše na nefunkčných a rozladených organoch.

Memorandum k súčasnej problematike organov a organistov v duchovnej službe Katolíckej cirkvi na Slovensku, Adoramus Te 1/2001