 |
TRNAVSKÉ ORGANOVÉ DNI 2000 |
|
Bachova spoločnosť na Slovensku v spolupráci s mestom Trnava a Západoslovenským múzeom v Trnave usporiadali v dňoch 13.8-31.8. 2000 5. ročník Medzinárodného organového festivalu Trnavské organové dni 2000. V Dóme sv. Mikuláša a vo Františkánskom kostole odzneli skladby našich i zahraničných skladateľov. Súčasťou festivalu bol kurz pre chrámových organistov. V rámci jubilejného – 5. ročníka festivalu organizátori pripravili pozitívne prekvapenie. Oproti minulosti rozšírili totiž jeho program o jeden organový koncert. Súčasťou Trnavských organových dní 2000 bol aj vokálno-inštrumentálny koncert starej hudby, prednášky zahraničných a domácich osobností (J. Trummer, J. Schultz).
V nedeľu 13. augusta o 20,00 zahájila festival interpretka pôvodom zo Slovenska, žijúca v Taliansku, organistka rímskeho Kostola S. Gioacchino e Anna, Zuzana Janáčková. Predviedla program s tradičnou dramaturgiou obsahujúci diela J.S. Bacha, F. Liszta, Ch.M. Widora a L. Vierna. Úvodné Bachovo Prelúdium a fúga C dur BWV 545 bolo muzikálne, s pekne vystavanou architektúrou skladby, i keď celkove trocha opatrné. Výhrady sú možné voči romantizujúcej registrácii chor. predohry „O Mensch, bewein dein Sünde gross“ BWV 622 - obsahovala len 8´,4´,2´ (stopové) flautové hlasy. Treba tu však spomenúť neskororomantickú provenienciu organa v trnavskom Dóme. Ťažko sa na ňom vyberajú registre, ktoré nezavádzajú poslucháča – možné to však je. Chorálové spracovanie „Komm Gott Schöpfer, Heiliger Geist“ BWV 667 popri vhodnej plénovej registrácii a hre plnej entuziazmu postrádalo väčšiu rytmickú koherenciu. Lisztovo Prelúdium a fúga na BACH navodilo dojem o pomerne častom styku Janáčkovej s týmto dielom. Zahrala ho technicky zdatne a hudobne vyspelo. Kontrast priniesol ľahší žáner – Andante a Scherzo z Widorovej Štvrtej symfónie, Op. 13. Interpretka ho podporila registračne – spočiatku pekne vybratými flautami, neskôr nápaditou variáciou klarinetu s alikvotnými hlasmi. Finále s Viernovej Prvej symfónie, Op. 14 bolo efektnou bodkou koncetu – zahraté so sympatickým oduševnením a spevnosťou.
17. augusta sa predstavil organista varšavskej Katedrály Sv. jána Krstiteľa Wojciech Szwejkowski. Na úvod hral odvážne vybratú Bachovu Toccatu F dur BWV 540. Odvaha sa tu negatívne prejavila v technickom zvládnutí manuálovej a pedálovej hry. Mnohé miesta vyzneli asynchrónne, už v expozícii fúgy boli zlé tóny a nevyrovnaný rytmus. Muzikálne hral Szwejkowski chorálové spracovanie BWV 658. I tu však boli prítomné technické nedostatky aj tempová nevyváženosť. Nasledujúca skladba poľského autora M. Szuryñského - Chaconne, Op. 14 - predstavovala dosť nevydarený regerovský plagiát, i keď s určitými náznakmi východoslovanského melosu. Mnohé jej miesta ostentatívne pripomínali Bachovu Pasacagliu. Celkový dojem z diela bol pomerne unavujúci. Romantické chorálové spracovanie – kolorovaný cantus v sopráne – predstavovala skladba ďalšieho poľského komponistu F. Nowowijeskeho. Azda prvý raz počas celého koncertu mohla v nej vyniknúť interpretova muzikalita bez ohľadu na technické problémy. Tretím predstaveným poľským skladateľom bol T. Paciorkiewizc. Jeho modálne koncipovaná Gotická fantázia priniesla závan modernosti do dramaturgie koncertu. Na záver zaznela populárna kompozícia H. Muleta „Tu es petra...“.
20. august - David di Fiore zo Spojených štátov. V Bachovej Fantázii BWV 542 originalita ozdobovania a registrácie niekedy prerastala do neštýlovej afektovanosti – nevhodnosť ozdôb a pričasté striedanie zvukových celkov. Zaujímavo vyznela fúga v netradičnej flautovej registrácii od začiatku do konca, s výnimkou jedného torzovitého echa na inom manuáli. Interpret svoj postup zdôvodnil nevhodným zvukom romantického nástroja. Atraktívna Karmelitánska suita od J. Francaixa upútala nápaditou registráciou, prácou s tempom. Artikulácia a frázovanie opäť niekedy „odskočili“ do ťažko akceptovateľnej subjektívnosti. V závere skladby sa Fioremu podarilo na nemeckom trnavskom organe spôsobom hry (rytmizáciou) navodiť dojem francúzskeho nástroja. Veľmi málo sa dá vytknúť Reubkeho Sonáte na 94. Žalm, ktorú Američan predviedol ako svoju osobnú premiéru. Možno by jej prospelo menej kúskovania v registrácii a v tempách. Ďalšou skladbou interpretovanou na koncerte boli Mozartove premeny od Z. Gardonyi. Pozoruhodná džezová kompozícia „sadla“ Fioremu azda najlepšie. Dielo sa však už v závere zdalo pomerne jednotvárne. Nakoniec zaznelo Studio sinfonico od M.E. Bossiho. Efektná romantická pedálova etuda bola príznačným zavŕšením amerického koncertu.
24. august hral Massimo Nosetti, taliansky organista Kostola Sancta Rita v Turíne. Poldruhahodinový maratón organovej hudby pôsobil v závere pomerne stereotypne. Napriek tomu boli predstavené nesporne interesantné diela, u nás navyše relatívne menej známe. Po úvodnej Bachovej Passacaglii, zaznelo Andante sostenuto z Widorovej Gotickej symfónie, Op. 70. Spestrením boli aj neznáme skladby talianskeho neskorého romantika M.E. Bossiho, či Regera, Jongena ako aj interpretova imrovizácia na pieseň Matka božia trnavská – jediná na tohtoročnom festivale. Hoci bol Nosettiho koncert interpretačne kvalitný z hľadiska hudobného i technického, priniesol predovšetkým dramaturgické pozitíva. Predstavenie pomerne neznámych skladieb sa však narušilo ich kvantifikovaným dávkovaním.
27. augusta bol vo Františkánskom kostole vokálno-inštrumentálny koncert, tvorený dielami J.S. Bacha a G.F. Händela. Účinkovali: Stephen Stubbs (USA) dirigent, lutna, Musica Vocalis (SR) – B.Kostka, Solamente Naturali (SR) – M.Valent, Noemi Kiss (MR) soprán, Cecilia Flodén (Švédsko) flauta. Už v Händlovej Ouvertúre D-dur HWV 337 pre flautu, 2 hoboje, fagot, teorbu, sláčiky a basso continuo z roku 1730 sa objavila prax, na ktorú u nás nie sme zvyknutí – dirigovanie zároveň s hrou na lutne. Bola to však bežná súčasť dobovej interpretácie, i keď možno nie v prípade Bachových, resp. Händlových sakrálnych diel. V sakrálnej hudbe sa kombinácia čembala s lutnou v continuu negatívne prejavila v Bachovej kantáte „Ich habe genung“ BWV 82 pre soprán, flautu, sláčiky a basso continuo. Niektoré rečitatívy totiž nevyzneli dostatočne presvedčivo (súhra a improvizačný synchrón dvoch brnkacích nástrojov - čembalo s lutnou). Pozitívom bol výkon sopranistky – presvedčivá výslovnosť a pridŕžanie sa významu textu vo výraze spolu s originálnou farbou hlasu. Bachovo moteto „Komm, Jesu, komm“ BWV 229 pre dva zbory a sláčiky tvorilo jeden z dvoch vrcholov koncertu po stránke dramaturgickej aj interpretačnej. Po Bachovej Suite h-mol BWV 1067 bol ďalším takýmto vrcholom záverečný Žalm Nr. 110 „Laudate pueri Dominum“ HWV 237 pre soprán, zbor, hoboj, sláčiky a continuo z Händelových „Karmelitánskych vešpier“. Interpretačný výkon sólistov, zboru i orchestra bol pozitívne ovplyvnený osobnosťou dirigenta S. Stubbsa, orchester navyše hudobnosťou a štýlovým poňatím koncertného majstra M. Valenta. Stubbsova erudícia a skúsenosti s interpretáciou starej hudby a jeho bezprostredná muzikalita boli stimulom pre maximálny výkon intepretov. V zbore (najmä ženskej časti) zneli hudobne i technicky vyspelé hlasy, čo sa prejavilo aj na celkovom výkone. Inštrumentálny ansábel bol zložený o.i. z kópií historických nástrojov (čembalo, flauto traverso, lutna, teorba, viola da gamba). Na hre sláčikov zaujala snaha o dobovú autenticitu ozdobovania a smykovania ako aj práce s dynamikou. Aj tento koncert v Trnave bol podnetným projektom zoznamovania našej verejnosti so súčasnou intepretáciou starej hudby. Trnavské publikum malo vzácnu možnosť estetického zážitku zo sakrálneho hudobného pokladu Európy, čo potvrdilo aj svojou početnou prítpomnosťou, vrátane primátora mesta.
31. augusta sa na záverečnom koncerte festivalu Trnavské organové dni 2000 predstavil organista Imrich Szabó (SR). Predviedol monotematický program, zložený z diel F. Liszta. Jeho interpretácia niesla znaky korektnosti. V Prelúdiu a fúge na BACH ako aj vo variáciách na „Weinen, klagen“ účinne pracoval s akustikou kostola vhodným využitím dozvuku. Registrácia skladieb však niekedy postrádala plynulosť a vyváženosť. Vo Fantázii a fúge na „Ad nos, ad salutarem undam“ sa pozitívne prejavila neskororomantická proveniencia dómskeho organa, ktorý je priam určený na interpretáciu tohto druhu organovej literatúry. Szabó v nej využil zvukovo-farebné vlastnosti nástroja a dosiahol tým želaný účinok. Interpretácia Lisztových organových diel (najmä Ad nos, ad salutarem undam) zaujala o to viac, že až dodnes znejú pre svoju technickú náročnosť pomerne zriedkavo.
Trnavské organové dni 2000 aj svojim jubilejným 5. ročníkom jednoznačne obohatili naše letné hudobné dianie. Verme, že tomu tak bude aj v budúcnosti.
Mário Sedlár
(AT 3/2000, s. 20)
|
Publikované: Wednesday, 18.07. 2012 - 16:37:02 Od: admin
|
|
| |
| Hodnotenie článku |
Priemerné hodnotenie: 0
Hlasov: 0
|
|
|
