Home
Úvodná stránka
Vyhľadávanie
Vyhľadávanie
Forums
Fórum
Your Account
Váš účet
Navigačné menu



Kto je online
Momentálne je 329 návštevník(ov) a 0 člen(ov) online.

Ste anonymný užívateľ. Môžete sa zdarma zaregistrovať tu


Sociálno-pedagogické uplatnenie organovej hudby
Hudba v liturgii Zo sociálnych uplatnení organa je popri cirkevnej či hudobno-interpretačnej sfére zaujímavá predovšetkým oblasť pedagogická. Organová hudba však ovplyvňovala resp. vychovávala – a dodnes, hoci azda v menšej miere, vychováva – aj  svojho poslucháča v priestore kostola. Často bez toho, aby si to uvedomoval, vytvárala uňho ako jeden z nemnohých hodnotných muzikálnych  podnetov v minulosti hudobné povedomie, vkus, estetiku, ovplyvňovala komplexnú i individuálnu hudobnosť.Organ ako pedagogický hudobný nástroj bol resp. je unikátny a špecifický aj pri komparatívnom organologickom pohľade.

Podstatnou vlastnosťou, determinujúcou charakter hudobnej pedagogiky v dejinách európskej hudby, bola aj úloha organa ako rozhodujúceho nástroja continua (všeobecná hudobná pedagogika čerpala v dejinách z mnohých prameňov - okrem histórie či teórie hudby aj z filozofie, estetiky a ich subdisciplín, akcentujúcich hudobnú problematiku, v neposlednom rade však i z hudobnej literatúry jednotlivých hudobných nástrojov). Z nej vyplývalo zjednocovanie vokálneho resp. inštrumentálneho znenia. Z hudobno-pedagogického a interpretačného hľadiska mal však organ predovšetkým jednu z rozhodujúcich úloh pri štúdiu novovzniknutej resp. novonaštudovávanej hudby so zborom v kostole – intonácia, súhra a pod. Nezanedbateľnou sa v tomto smere javí špecifická vlastnosť organového tónu. Svojim charakterom mal totiž spočiatku za úlohu napodobniť najdokonalejší hudobný nástroj – ľudský hlas. Prakticky neobmedzená dĺžka trvania tónu zabezpečila organu podstatnú výhodu v súvislosti s jeho pedagogicko-korepetičným účelom.


Na organe sa podľa doložených tvrdení často učili hrať ľudia z najvyšších vrstiev – už v Byzancii cisári (napr. Justinianus II.) - neskôr európski králi a kniežatá (napr. Gabriel Bourbon). Práve podobné skutočnosti urobili z organa skutočne kráľovský hudobný nástroj nielen v zmysle akustickom ale aj pedagogickom či sociálno-estetickom. Už v stredoveku sa hudba – dokázateľne a evidentne aj za asistencie organa – vyučovala v kláštorných školách a kostoloch, katedrálach, prepošstvách, kapitulách a opátstvach (Perotinus, Leoninus, Dufay, Bichnois, Oceghem, Obrecht, Josquin, Lasso atď.). Teoreticky a esteticky podporené boli progresívne hudobno-pedagogické trendy európskej kultúry napr. už v dielach de Murisa, Grochea, Gaforiho, Tinctorisa, Zarlina.. Neskôr, najmä v krajoch s protestantskou tradíciou – v Nemecku, Nizozemsku, Anglicku i v strednej Európe – v školách, alumneách, na chóroch, väčšinou spojených s hudobným a náboženským životom miest (Walter, Tunder, Buxtehude, Bach atď.). V katolíckych teritóriách (17./18. stor.) ako Španielsko, Francúzsko, Taliansko, táto hudobno-pedagogická sféra existovala napr. v jezuitských kolégiách, konzervatóriách, kostoloch (Gabrieli, Frescobaldi, Vivaldi), v menšej miere ako príprava a realizácia hudby ku kráľovským (kniežacím) slávnostiam a bohoslužbám. Z podobného prostredia vyšli a v ňom tvorili napr. Charpentier, Purcell, Lully a ďalšie osobnosti kultúry. Organ si aj tu udržiaval dominantné postavenie medzi hudobnými nástrojmi. Či už ako kostolný, a teda napr. zboristov a inštrumentalistov usmerňujúci a zjednocujúci nástroj, ale aj ako inštrument svetský.

V prípade organovej hudby je historicky evidentné spolupôsobenie a prekrývanie jej estetických a pedagogických vlastností. Dobrým príkladom je tvorba Johanna Sebastiana Bacha ale aj mnohých jeho predchodcov Už v čase svojho vzniku mala pedagogickú resp. hudobno-pedagogickú funkciu. Inštruktívny zámer plnili také umelecké skvosty ako Bachova Organová knižka, Tretí diel Klávesových cvičení, Triové sonáty pre organ a pod. V iných hudobno-pedagogických oblastiach sa Bachov génius prejavil podľa zachovaných prameňov podobne prakticky a pedagogicky progresívne: tridsať a viacčlenný chlapčenský zbor, ktorý interpretoval jeho vokálnu tvorbu, bol zložený zo žiakov lipskej tomášskej školy (viď tiež napr. Bachove predslovy ako napr.: „Samému Bohu na slávu, mládeži na poučenie...“ v Organovej knižke atď.). Interpretácia vychovávala žiakov v hudobnej pohotovosti – školila ich v teórii i ďalších disciplínach. Záujem o hudobný nástroj a štúdium jeho hry spadal do tohto prostredia. Vidiac a počúvajúc inštrumentálnych hudobníkov mladí zboroví speváci iste mali ambíciu získať podobnú zručnosť a aj sa o ňu pod ich odborným vedením pokúšali. Toto pre ďalší vývoj rozhodujúce prepojenie všeobecnej hudobnej a špecifickej inštrumentálnej pedagogiky sa odohrávalo prakticky v celej západnej Európe už od stredoveku.

Hudobná literatúra pre organ pozostávala počas vývoja z viacerých zdrojov. Najstaršie známe organové skladby zaiste neurčovali počiatky estetiky organovej hudby. Tú môžeme datovať už od čias improvizovanej organovej hudby, určenej však koniec-koncov na rovnaký účel ako prvé fixované pamiatky hudobnej literatúry pre organ. Hlavným estetickým zameraním tu bolo od stredoveku alternovanie resp. nahrádzanie vokálnej zložky kresťanskej bohoslužby (predkresťanské doby organa a ich estetické relácie nie je možné adekvátne charakterizovať z pohľadu hudobnej literatúry vzhľadom na absenciu zapísaných hudobných pamiatok). Organová hudba sa však i počas európskeho kresťanského stredoveku spoločensky uplatňovala na tzv. svetské účely – či už sa jednalo o zväčšenie lesku slávností kresťanských panovníkov, alebo ako súčasť hudobného života byzantských a mimo Európy arabských veľmožských dvorov.

V jedinečnosti sociálneho status quo organa spočíva aj zvláštnosť a význam jeho hudobnej literatúry. Dodnes však – často na škodu veci – býva organová kompozícia chápaná ako niečo, ak nie výsostne, tak prednostne sakrálne, kostolné, cirkevné a pod. O hudobnej autentickosti a originalite tohto nástroja s obrovskou tradíciou vlastnej zvukovosti i hudby preň napísanej sa však všeobecne nepochybuje. Máloktorý sólový inštrument dostal taký repertoárový dar, ktorý by bol zároveň živou súčasťou progresu aktuálneho dobového umeleckého diania, aký organu venovali napr. J.S. Bach, C. Franck, či O. Messiaen.

Pedagogické súvislosti organovej literatúry vyvierajú nielen z pochopiteľných väzieb na pedagogiku nástroja, ale tiež zo všeobecných hudobnopedagogických prameňov. Či už sa jedná o význam nástroja vo vyučovaní a praktickom zvládnutí vokálno-inštrumentálnej literatúry (napr. prostredie Buxtehudeho, Gabrieliho, Bacha), alebo neskoršieho prepojenia učiteľského a kantorského povolania (u nás napr. Figuš-Bystrý, Trnavský, Albrecht). Obidva tieto pedagogické aspekty našli svojich početných predstaviteľov aj na Slovensku, a to prinajmenšom od čias reformácie.

Z objektívnych dôvodov je dnes akékoľvek analyzovanie ranostredovekej hudobnej estetiky ako aj pedagogiky v súvislosti s organom sťažené viacerými skutočnosťami, predovšetkým faktom, že sa jedná o dobu, vzdialenú ca 1700 rokov. Hudobné pamiatky z tohto obdobia prakticky nejestvujú. Je preto nutné načrieť do dobových teoretických spisov, v hudobnovedných a vôbec umeleckovedných oblastiach často ovplyvnených rôznymi filozofickými resp. religióznymi ideológiami. Kresťanská ideológia vo svojich počiatočných teoretických štádiách prevažne odmietala hudobné nástroje en bloc. Aj o ranostredovekom organe je v tejto súvislosti menej správ, a to z objektívnych i subjektívnych príčin. Ide tu na jednej strane o veľkú historickú resp. časovú vzdialenosť a na strane druhej – v sociologickej rovine – o prevažne apriórne odmietanie ovplyvnené ideológiou. Aj v tej dobe bol organ veľký a komplikovaný hudobný nástroj, navyše luxusný predmet, spájaný s prepychom zašlého režimu. V dielach tzv. cirkevných otcov, zameraných nielen filozoficko-teologicky ale aj esteticko-pedagogicky, nachádzame zmienky o organe, spočiatku sú však väčšinou odmietavé. Kliment z Alexandrie (2. stor.) zatracuje hudobné nástroje: „... syrinx ponechajte pastierom a aulos (organ) poverčivým ľuďom, ktorí sa oddávajú pohanstvu“. Sv. Hieronym (4.stor.) prikazuje matke, že jej kresťanské dievča by sa nemalo zaujímať o zvuk organa, ani nepotrebuje vedieť, načo sú flauty, lýry a citary. Prudentius (4. stor.) zaraďuje organ medzi nebezpečné pohanské nástroje. Koncil v Arles (r. 314) exkomunikuje všetkých „theatrici“ (hercov a hudobníkov).

V menšej miere sa zachovali a zrejme aj vyskytli pozitívne ladené výroky o hudobných nástrojoch. Kresťanstvo – z hľadiska budúcnosti rozhodujúca európska svetonázorová ideológia – sa však práve týmito pozitívnymi vyjadreniami svojich prominentov (ktoré boli len výsledkom prirodzeného pohybu vo vnútri cirkvi) prihlásilo ku kultúrnemu progresu a neskôr ho dokonca viedlo. Napríklad sv. Bazil (4. stor.) sa vyjadril: „...či počúvame hudbu dobrú a svätú, alebo zlú, vždy to má veľký vplyv.“ Neskôr sv. Gregor (7. stor.) prirovnal organ ku kresťanskému rečníkovi: „...citarou možno vyjadriť počestnú vec, organom zas vysloviť pravé sväté zvestovanie.“ Podobné ako zmienené skutočnosti mali vplyv aj na oblasť hudobnej pedagogiky a pedagogiky hry na organe. Situácia v sociálno-estetickom chápaní inštrumentu v priebehu stredoveku ascendenčne smerovala k postupnej sociálnej akceptácii organa z rôznych dôvodov. Keďže chýbal centrálny regulatív – v prípade západnej cirkvi napr. bula liturgického typu  z Ríma – je pravdepodobné, že na celkovej podobe výsledného stavu mali podiel aj faktory ako konkurencia medzi jednotlivými kostolmi, stabilita ekonomickej situácie regiónov  podmienená zväčša geograficky výhodnou pozíciou (napr. prístavy) a pod. Tieto a podobné skutočnosti  mohli podstatne ovplyvňovať dianie v organovej sociálno-pedagogickej sfére až do času reformačných hnutí i neskôr.

Iná bola situácia v oblasti Byzancie a Orientu, kde sa organ (hydraulos) využíval prevažne na tzv. svetské účely. Nevládli tu teda ani ideologické predsudky voči nástroju, čo sa prejavilo aj v celkovej estetike a pedagogike organovej hudby. Na gréckej pôde organ, ktorý vyšiel z antickej kultúry, nadobudol a naďalej si zachoval svoje výsadné postavenie, pričom neinklinoval k bohoslužbe, keďže východný rítus od počiatkov nepripúšťal v liturgii inštrumentálnu hudbu. Opačná než na Západe bola však celková vývojová situácia východnej kultúry – smerovala descendenčne. Neskôr, práve z vyššie spomenutých dôvodov, organ v kresťanskom ortodoxnom východe postupne vymizol.             

Prvé fixované pamiatky hudobnej literatúry pre organ datujeme do obdobia 14. storočia v Európe. Robertsbridgeský kódex (VB) so zápismi organovej inštrumentálnej hudby pochádza zhruba z rokov 1325-50. Konkrétne sa jedná o intavolácie skladieb zachovaných v nemeckej zbierke Buxheimer Orgelbuch (c1470). Obsahuje napr. diela autorov ako Gilles Binchois (c1400-1460), Guillaume Duffay (c1400-1474) a pod. Medzi prvých známych skladateľov organovej hudby patria rôzni autori v rozličných častiach Európy, napr. Francisco de Soto (c1500-1563) v Španielsku, Conrad Baumann (c1410-1475) v Nemecku atď.

Estetické vplyvy prejavujúce sa v zachovaných pamiatkach vrcholného stredoveku (12.-15. stor.), súvisia najmä s gregoriánskym chorálom. (Gregogián, ako je známe, čerpal najmä z antických gréckych a hebrejských hudobných resp. bohoslužobných zdrojov. Pravdepodobné sú tiež vplyvy lokálneho hudobného status quo napr. vrámci Západorímskej ríše – neskôr Franskej ríše a pod.) Z neho totiž vychádzala väčšina stredovekej cirkevnej hudby. Neskôr, vznikom viachlasu, preberala organová hudba viaceré vlastnosti vokálneho slohu. Je dôležité tu zdôrazniť, že častým spojivom medzi tzv. svetskou a kultickou hudbou bola práve hudba organová. Organisti bývali totiž pri rôznych príležitostiach v kontakte aj so svetskými hudobníkmi (na rozdiel od väčšiny vokálnych hudobníkov z mníšskych radov) a často ako jediní mohli túto hudbu prispôsobovať religióznemu účelu. Treba dodať, že boli za to cirkvou často postihovaní.

Pedagogika organa v období vrcholného stredoveku absorbovala vplyvy z rôznych progresívne sa vyvíjajúcich súdobých vedeckých a umeleckých oblastí. Rozhodujúcim, podobne ako v interpretácii, improvizácii, či kompozícii, bol však najmä stav organárstva. Organové staviteľstvo bolo už vtedy vyspelé predovšetkým v krajinách s bohatými prístavmi, a teda výbornými podmienkami obchodu, dopravy a najstabilnejšou ekonomickou situáciou – napr. Nizozemsko, dnešné Nemecko a Francúzsko. Charakteristika estetických a sociálno-pedagogických aspektov organa nutne vychádza z praktického využitia a uplatnenia tohto nástroja. Úzko súvisí s chápaním problematiky, ako sa vykryštalizovalo v priebehu historického vývoja nielen hudobného nástroja, či literatúry preň skomponovanej, ale aj s vlastným vývinom jeho špecifického sociálneho využitia a funkcie. Pedagogické aspekty boli v praktickej funkčnosti evidentné od počiatkov. Organová pedagogika vychádzala z nasledovných faktov. Dôležité bolo upozorniť budúceho organistu na rozdielnosti v porovnaní s inými klávesovými nástrojmi – napr. pedálovým čembalom. V tvorení tónov a interpretačnom charakterizovaní hudobných myšlienok má pri organe dôležitú úlohu artikulácia a frázovanie – zjednodušene vlastne skracovanie a predlžovanie trvania tónu. V závere 19. storočia kryštalizujú organové interpretačné školy, založené spočiatku na diferencii medzi francúzskou a nemeckou organovou pedagogikou. Organová estetika úzko súvisí s dnes vývojovo skôr partikulárnymi funkciami organovej hudby – popri pedagogike totiž vo vývoji zohrala rozhodujúcu rolu bohoslužba. Špecifický charakter estetickej dimenzie organovej hudby z tohto priamo vyplýva. Zo skutočnosti akustickej i sociálnej exkluzivity nástroja vychádza jeho súčasné využívanie v hudobno-pedagogickom a výchovno-vzdelávacom systéme vyspelého sveta.
S akustickými vlastnosťami súvisí aj špecifické psychoestetické pôsobenie organového znenia. To bolo hlavným dôvodom, prečo sa tento nástroj napriek svojim počiatočným priam anticirkevným dejinám stal kultovým (rituálnym, religióznym, sakrálnym, liturgickým, boholužobným a pod.) hudobným nástrojom západného kresťanstva.

Na väčšine univerzít v USA je postavený aspoň jeden píšťalový organ a ďalšie sa stále stavajú. Nástroj sa na univerzitnej pôde nevyužíva len pri slávnostných príležitostiach a koncertoch. Zväčša je možnosť aktívneho štúdia organovej hry v rámci ponuky hudobných disciplín študijných programov univerzity. (O tejto praxi som sa presvedčil na univerzitách v Bostone a v New  Yorku. Je to však bežná súčasť hudobného života univerzity nielen v USA, porov. napr.: Yale Studies in Sacred Music – Musicians for the Churches: Reflections on Vocation and Formation. A publication of the Institute of Sacred Music at Yale University 2001, New Haven, CT.  V zborníku sú uverejnené príspevky od autorov ako: profesor organovej a hudobnej teórie na Nebraskej univerzite v Lincolne Quentin Faulkner, riaditeľ Teologického seminára v Grand Rapids, Michigan, John D. Witvliet, profesor na Royal Academy of Music Patrick Russill, asistentka hudby na Bostonskej teologickej univerzite Linda Clark, profesor hudby na Evanjelickom kolégiu v Sprigfielde, Missouri Calvin M. Johansson, Edward Foley, kapucín, profesor liturgie a hudby na Katolíckej teologickej únii v Chicagu, zakladateľ oddelenia cirkevnej hudby na Hudobnej akadémii v Budapešti L. Dobsay, profesor teológie na Emory univerzite Dan E. Saliers a pod.). Podobná situácia je bežná vo vyspelom svete aj bez tradície organovej kultúry do 20. storočia (Japonsko, Kórea, Austrália, Kanada, Južná Afrika, samozrejme i väčšina EU). Napr. na najväčšej slovenskej univerzite znie pri promóciách a podobných príležitostiach hudba z pásu dodnes. A nikomu to neprekáža. V Aule UK na Šafárikovom námestí v Bratislave je pritom priestor, vhodný pre postavenie organa. Živá organová hudba, tak ako sa realizuje pri slávnostiach na západných univerzitách, by tu nepochybne výborne plnila svoj účel.

V kresťanskej Európe zohrali významnú rolu vo formovaní kultúrnych kontextov spoločnosti religiózne (kultové, rituálne) prejavy predovšetkým počas bohoslužobných obradov. V tomto zmysle organová hudba ovplyvňovala a bola ovplyvňovaná fakticky najprogresívnejšou kultúrno-estetickou dimenziou včasnostredovekej európskej spoločnosti. Jednoznačne sa javí dôležitosť európskeho kultúrneho fenoménu vo svetle uplynulých storočí, koniec-koncov dodnes je jeho zjavnosť v čoraz viac globalizovanom  svete samozrejmosťou. Je preto zaiste viac než symbolické, že práve v uplynulom, 20. storočí, sa organ inkulturuje aj na územiach s krátkou tradíciou organového umenia - nie však európskych kultúrnych vplyvov - a s tým súvisiacich ekonomických resp. technologických vymožeností (Kórea, Japonsko a pod.). O teritóriách typu Austrálie, Kanady, USA, či Južnej Afriky ani nehovoriac.

Na Slovensku je dnešný status quo v oblasti sociálno-pedagogického uplatnenia organovej hry poznačený neslávnou minulosťou komunistického režimu. Jej dôsledky sa týkajú aj uplatnenia absolventov špecializovaného koncertného a sakrálneho štúdia organovej hry na HF VŠMU. Nehovoriac napr. o ponuke štúdia hry na organe na pedagogických fakultách v študijných programoch hudobnej výchovy. Z hľadiska pozitívneho vplyvu na lokálnu úroveň cirkevnej hudby je takéto vyučovanie u nás stále nedocenené. Jedinou výnimkou je Katolícka univerzita v Ružomberku. Dôvody sú samozrejme aj ekonomické – ktorá slovenská univerzita dnes môže investovať cca milión Euro do stavby kvalitného veľkého organa? Pýtame sa však: ide len o ekonomické dôvody? Treba tu jednoznačné usmernenie verejných finančných tokov na skutočné hodnoty kultúrneho života a hudobného umenia.

Pozitívnu úlohu by v problematike mali zohrať teologické fakulty. Najmä výchova ich absolventov v oblasti dejín a teórie umení stále zaostáva za svetovým štandardom. Pritom práve oni ako budúci správcovia sakrálnych priestorov rozhodujúcou mierou – a dodnes, žiaľ zväčša negatívne – ovplyvňujú pestovanie hudobnej kultúry  v kostoloch. Je pritom jednoznačné, že tu nejde len o finančné prostriedky. Okolité krajiny s rovnakou minulosťou diktátorských režimov sa s podobnými problémami vysporadúvajú úspešnejšie. Deje sa tak aj vďaka kvalitnému personálnemu obsadeniu pedagógov dejín cirkevného umenia na teologických fakultách – odborníkov z daných oblastí. Tu však máme na mysli aj vyučovanie organológie resp. dejín a literatúry organa ako samostatného predmetu vo dvoch semestroch dvanásťsemestrálneho štúdia teológie.

Pokiaľ však nebude v cirkvi platne ustanovený štatút cirkevného organistu, nemá praktický význam očakávať ani v cirkevnej hudbe kvalitné prostredie, z ktorého by vychádzali kvalitné hudobné produkcie. Súčasný stav navodzuje dojem, akoby cirkvi čakali, kým vznikne pretlak absolventov cirkevnej hudby z konzervatórií a VŠMU. Ak ich bude relatívne veľa a nebudú mať v cirkvi adekvátne ohodnotenie, snáď budú robiť cirkevnú hudbu bez adekvátneho ohodnotenia (niekde sa to deje aj teraz)... A ak nie, zachránia to vždy ochotní, starí dobrí amatéri („uprednostňovaní,“ žiaľ, často tiež z rôznych iných dôvodov). Na akej úrovni to robia, to predsa nie je dôležité, to aj tak nikomu neprekáža... Ale komu to má prekážať, kto má viesť zverený ľud k vyšším resp. širším duchovným obzorom? Bez moderných píšťalových organov a tiež bez aktívnej snahy najvyšších predstaviteľov cirkví o pozitívne zmeny v tejto oblasti dnešný stav samozrejme nemôže byť a nebude vyhovujúci! Profesionálna cirkevná hudba na Slovensku jednoducho z morálneho a umeleckého hľadiska stagnuje (pokiaľ vôbec existuje), i keď cirkevnohudobné školstvo funguje pätnásť rokov!

V závere je nutné konštatovať, že situácia v predmetnej oblasti sociálno-pedagogického kontextu kráľovského nástroja na Slovensku nie je uspokojivá. Sociálne príčiny tkvejú v minulosti komunistického režimu u nás a s ňou súvisiacim, dodnes trvajúcim morálnym a ekonomickým stavom spoločnosti. Existujú však dôvody k miernemu optimizmu – smerujú žiaľ zrejme až do budúcich desaťročí, keď napr. vyškolení absolventi cirkevnej hudby z VŠMU nájdu uplatnenie, ktoré sa i odzrkadlí v skvalitnenej interpretačnej, kompozičnej a organizačnej praxi. Budú môcť zároveň pôsobiť na záujem spoločnosti o organovú kultúru a sami ju budovať. Na to však bude potrebných viacero predovšetkým cirkevných legislatívnych opatrení. Ich konkrétna špecifikácia je nad rámec tohto príspevku. Informácie, ktoré obsahuje, však môžu pomôcť pri tvorení podobných noriem. I to je zaiste jeden z jeho cieľov.  

Mário Sedlár (AT 2/05 s. 31-34)
Publikované: Wednesday, 18.07. 2012 - 22:06:14 Od: admin

 
Súvisiace odkazy
· Viac o Hudba v liturgii
· Ďalšie články od autora: admin


Najčítanejší článok na tému Hudba v liturgii:
Notový materiál na internete



Hodnotenie článku
Priemerné hodnotenie: 0
Hlasov: 0

Zvoľte počet hviezdičiek:

Vynikajúci
Veľmi dobrý
Dobrý
Priemerný
Zlý



Možnosti

 Vytlačiť článok Vytlačiť článok



Súvisiaca téma

Hra na organe

"Sociálno-pedagogické uplatnenie organovej hudby" | Prihlásiť/Registrovať | 0 komentárov
Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.

Ako anonymný užívateľ nemôžete posielať komentáre, prosím zaregistrujte sa
organisti.sk
administrátori: Martin Bako - organy/organológia, Martin Puhovich - Spoločnosť priateľov organov, Rastislav Podpera - teória liturgickej hudby, Marek Klein, Matej Kubeš - technická správa serveru © 2005-2013.

Ad maiorem Dei gloriam!
Odber článkov: rss-091.xml, rss-092.xml, rss-20.xml or atom.xml
Powered by Copyright © UNITED-NUKE CMS. All Rights Reserved.
Čas potrebný k spracovaniu stránky 0.18 sekúnd