O hudbe Arvo Pärta
Stále častejším prejavom pozornosti k Benediktovi XVI. sú koncertné vystúpenia, poriadané v Aule Paula VI. Včera večer sponzoroval koncert pre pápeža taliansky energetický koncern ENI, ktorý financoval renováciu priečelia Svätopeterskej baziliky a v súčasnosti podporuje čistenie bočných fasád.
Na programe bola Haydnova symfónia č. 94 „S úderom na tympany“, Beethovenova Fantázia pre klavír, zbor a orchester a skladba súčasného estónskeho skladateľa Arvo Pärta „Cecília, rímska panna“ v podaní orchestra a zboru Accademia Nazionale di Santa Cecilia. Koncert zahájil rímske Dni solidarity poriadané diecéznou Charitou a magistrátom Večného mesta. V budúcich osemnástich dňoch hude Rím svedkom celej série kultúrnych udalostí a debát, ktoré majú upozorniť verejnú mienku na problém biedy a marginalizácie. Na pápežovo prianie sa včerajšieho koncertu zúčastnila skupina chudobných ľudí, ktorí sú v starostlivosti rímskej Charity.
Po odznení posledných tónov sa Benedikt XVI. vo svojom príhovore vrátil k hudbe, ktorú si vypočul: „V dielach Haydna a Beethovena sa rozoznelo celé bohatstvo a veľkoleposť symfonickej hudby klasicistického a romantického obdobia. Ľudský duch v nich súperí s tvorivou silou prírody, vytvára rozličné a mnohotvárne harmónie, v ktorých sa aj ľudský hlas podieľa na onom jazyku, ktorý je akýmsi odleskom veľkej symfónie kozmu. Je to forma charakteristická predovšetkým pre romantické a neskororomantické obdobie, ale prekračuje ich a predstavuje univerzálnu dimenziu umenia, spôsob uchopenia človeka a jeho miesta vo svete.
Pärtovo dielo, aj keď využíva podobné nástroje, symfonický orchester a zbor, chce dať hlas inej skutočnosti, ktorá nepatrí prirodzenému svetu: dáva hlas svedectvu viery v Krista, alebo jedným slovom „martýriu“. Zaujímavé je, že zosobnením tohto svedectva sa tu stala práve svätá Cecília: mučeníčka, ktorá je aj patrónkou hudby a spevu,“
poznamenal Svätý otec. Benedikt XVI. vyjadril, že popis umučenia sv. Cecílie rovnako ako jeho hudobná interpretácia od estónskeho skladateľa, ukazujú na miesto a úlohu viery v kozme.
„Uprostred vitálnych síl prírody, ktoré človeka obklopujú, ale sú tiež v ňom samom, je viera inou silou, odpovedajúcou na hlboký hlas, „vychádzajúci z mlčania“, ako by povedal sv. Ignác Antiochijský. Slovo viery potrebuje veľké vnútorné mlčanie, ktoré dovolí načúvať a byť poslušný hlasu, ktorá je mimo viditeľné a hmatateľné. Tento hlas hovorí aj skrze prírodné javy, pretože je onou mocou, ktorá stvorila vesmír a vládne mu. Ak ho však máme rozpoznať, je potrebné pokorné a poslušné srdce, ako nás učí aj svätica, ktorú si dnes pripomíname, sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša. Viera nasleduje tento hlboký hlas tam, kam umenie nie je samé schopné dôjsť, nasleduje ho po ceste svedectva, sebaobetovania z lásky, ako to učinila Cecília.
Najkrajším umeleckým dielom, arcidielom každej ľudskej bytosti je teda každý prejav skutočnej lásky, počínajúc malým každodenným utrpením až po najvyššiu obeť. Tu sa život sám stáva piesňou, závdavkom onej symfónie, ktorú spoločne vyspievame v raji“ - povedal Benedikt XVI. Na záver včerajšieho koncertu vo Vatikáne.
Johana Bronková
Česká redakcia Rádia Vatikán, 2. 10. 2010
Z časopisu Psalterium č. 5/2010, s. 7
so súhlasom redakcie
preložil Mário Sedlár
O Requiem Giuseppe Verdiho
Vatikán. V sobotu podvečer sa vo vatikánskej Aule Pavla VI. konal koncert, ktorého sa zúčastnil Benedikt XVI. spolu so synodálnymi otcami. Pozvaní boli aj klienti rímskej diecéznej charity. Koncert venoval nemecký dirigent a skladateľ Enoch zu Guttenberg. Bavorský zbor Chorgemeinschaft Neubeuern predviedol Requiem Giuseppe Verdiho. Na záver koncertu oslovil všetkých prítomných Benedikt XVI., pripomenul, že skladateľ skomponoval svoje dielo na pamiatku významného talianskeho spisovateľa Alessandra Manzoniho, ktorého si vážil a obdivoval. Veľký skladateľ chcel vytvoriť dielo, ktoré by bolo vrcholom jeho hudobnej tvorby ako odpoveď na duchovnú potrebu, ktorú v ňom vyvolal kontakt s ľudským a kresťanským rozmerom talianskeho spisovateľa. Benedikt XVI. potom povedal: „Giuseppe Verdi strávil svoj život hĺbaním o ľudskom srdci; vo svojich dielach odhaľoval drámu ľudskej situácie: za pomoci hudby, príbehov a rozmanitých postáv. Jeho opery sú plné nešťastných, prenasledovaných osôb a obetí. Tento tragický prístup k ľudskému osudu vystupuje tiež v jeho Messa da Requiem. Dotýkame sa tu nevyhnutnej reality smrti a základnej otázky transcendentného sveta, a Verdi, oslobodený od javiskových prvkov, vyjadruje len za pomoci slov katolíckej liturgie a hudby celý register ľudských citov súvisiacich so životným skonom: úzkosť človeka vzhľadom k jeho krehkej prirodzenosti, pocit vzbury voči smrti a hrôza na prahu večnosti. Táto hudba vyzýva k zamysleniu nad poslednými skutočnosťami prostredníctvom všetkých stavov ľudskej duše a ľudského srdca v kontrastnom rade foriem, tónov a farieb, s ktorých sa striedajú dramatické momenty s melodickými, poznamenanými nádejou.
Giuseppe Verdi, ktorý sa v jednom slávnom liste nakladateľovi Ricordimu označil za „tak trochu ateistu“, napísal omšu, ktorú vnímame ako veľkú prosbu k Večnému Otcovi v snahe prekonať beznádejný krik tvárou tvár smrti a nájsť znovu túžbu po živote, ktorá sa stáva tichou a cielenou modlitbou: „Libera me Domine“. Verdiho Requiem sa vskutku začína molovým taktom, ktorý akoby zostupoval až na hranicu ticha – pár tónov violončiel v pianissime a s tlmidlom – a končí sa vrcholnou invokáciou k Pánovi „Libera me“. Táto hudobná katedrála je akýmsi hudobným znázornením duchovnej drámy človeka tvárou tvár Všemohúcemu Bohu, človek, ktorý nemôže uniknúť večnej otázke o svojej vlastnej existencii.
Po kompozícii svojho Requiem Verdi prežil akési druhé skladateľské obdobie, ktoré sa zavŕšilo opäť náboženským dielom Pezzi Sacri. Je znamením jeho duchovného nepokoja, znamením toho, že túžba po Bohu je vpísaná do srdca ľudskej bytosti, pretože naša nádej spočíva v Pánovi. „Qui Mariam absolvisti, et latronem exaudisti, mihi quoque spem dedisti“, počuli sme: „Ty, ktorý si odpustil Márii Magdaléne a vyslyšal si dobrého lotra, mne si daroval nádej“. Veľká hudobná freska v nás obnovuje istotu slov svätého Augustína: „Inquietum est cor nostrum, donec requiescat in te“. Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe“ (Vyznania, I,1)“.
Povedal pápež v talianskej časti svojho poďakovania na záver koncertu.
(mig)
Z časopisu Psalterium č. 5/2010, s. 7
so súhlasom redakcie
preložil Mário Sedlár
