|
Úlohy a činnosť diecézneho organológa |
|
Vopred by som chcel upozorniť, že Česká biskupská konferencia vydala v roku 1999 Interné normy starostlivosti o zvony, organy, movité pamiatky, archiválie a farské kroniky ako technickú pomoc pre všetkých farárov a správcov farností. Je to takzvaný fialový rad, zväzok č. 10, ktorý bol distribuovaný spolu s Acta Curiae a mal by byť uložený v každej farnosti. Podobne ako vikariátni stavební technici, tak i diecézny organológ má poskytovať bezplatnú službu všetkým farnostiam v diecéze. Aby mohol svoju prácu dobre vykonávať, musí byť dobre vybavený predovšetkým technickou a hudobnou erudíciou. Čo by mal vlastne diecézny organológ poznať?
I.Predpoklady k vykonávaniu funkcie diecézneho organológa a) Technické vlohy Okrem perfektnej znalosti konštrukcie organov všetkých typov a systémov musí podrobne poznať i práce a „rukopis“ jednotlivých organárov, hlavne tých minulých, pôsobiacich na území diecézy a byť dobre oboznámený s ich konštrukčnými špecifikami (traktúra, píšťaly, architektúra organovej skrine, a pod.). Musí vedieť pomenovať aj jednotlivé architektonické prvky (napr. čo je plintus, liséna, pilaster, metopa, kanelura, tympanón a pod.), aby sa dohovoril s pamiatkármi či reštaurátormi pri obnovení organovej skrine. Nevyhnutnou súčasťou je tiež znalosť, v akých obdobiach sa tieto prvky vyskytovali (napr. do kedy akant a od kedy rokaj). Je dobré poznať aspoň základné reštaurátorské postupy (napr. obnova skorodovaného dverného kovania, vykonávanie pozlacovania, pocínovania, či prípravu podkladu pre polychrómiu), alebo čo je mixtión či damara. Mal by mať dobrú grafickú vyjadrovaciu schopnosť a napríklad naspamäť nakresliť rez konštrukciou pneumatických spojkových aparátov, Barkerových pák, či výpustkovej vzdušnice. Dobré je, aby ovládal základy fotogrammetrie a dokázal z axonometrického snímku určiť jednotlivé rozmery fotografovaného telesa (deskriptívna geometria gymnázia). Tento spôsob ovládajú napríklad rôzni železniční modelári. Často je tiež nutné vytvoriť nejaký výkres, a tak by mal dobre rysovať, poznať metódy premietania na priemetnú, perspektívne zobrazovanie, prípadne ovládať niektorý z grafických programov napr. AutoCAD. Je treba, aby vedel, ako zosilniť zvuk píšťaly, a pritom nemanipulovať s jej nohou či štrbinou, alebo ako odstrániť napríklad nežiadúce tremolo kovovej píšťaly či jej pomalé nasadzovanie. Čo napríklad robiť, keď začnú drnčať membrány v hracom stole, aké závady sa dajú očakávať pri začiernených spojkových membránach, alebo ako regulovať pneumatický systém, keď organ nemá žiadne regulačné skrutky. Vedieť, ako si poradiť, keď v pléne ide plaváková doska prudko dolu, pritom mech tesní, regulačka je v poriadku a vzduchové čerpadlo je dostatočne výkonné. Mal by mať aj estetický cit, zmysel pre dobré remeslo a akési pamiatkové cítenie (aby nedoporučil napr. vyrezať dolnú skriňovú výplň pre priechod vzduchového kanálu od el. čerpadla k mechu). Musí vedieť bezpečne poznávať všetky konštrukčné prvky organa, a nie dlho mudrovať nad nejakou rozobranou súčiastkou, prečo tam vlastne je. b) Matematické a fyzikálne vlohy Organológ by mal bez problémov určiť napríklad akú stopovú výšku bude mať tercia 1 3/5´ o jednu alebo dve oktávy vyššie alebo nižšie. Mal by vedieť stanoviť alikvotný rad od akéhokoľvek tónu a poznať buď výpočet prierezu vzduchového kanálu pre daný tlak a spotrebu vzduchu alebo výpočet pre rozmery otvoru sania v tlmiacej skrini elektrického vzduchového čerpadla alebo rozoznať, kedy sú rozmery nedostatočné. Rozdiel prúdenia v nízkych a širokých kanáloch a kanáloch štvorcových prierezov by mu tiež nemal byť utajený. To sa tiež týka napríklad poddimenzovaných tónových kanciel. Vieme dobre, že u niektorých starých organov to tak je a organár teda s týmto hendikepom mnoho nenarobí. Ďalej by mal vedieť využiť matematický aparát trebárs na prepočítavanie menzúr píšťal v registri (logaritmické dlenie, exponenciálne funkcie a pod.). Nemusí priamo vedieť riešiť napr. diferenciálnu Bernowlyho rovnicu, ale mal by poznať aplikované využitie rôznych fyzikálnych zákonov. Mal byť tiež rámcovo zoznámený s fyzikou prúdenia. Vítané je, keď organológ dokáže aspoň zbežne spočítať zaťaženie a namáhanie trámovej konštrukcie chórusu (aj keď definitívny záver musí aj tak učiniť koncesionovaný statik). To sa môže hodiť zvlášť v prípade sťahovania organu do iného kostola. Bezpodmienečná je však znalosť zákonitostí priestorovej akustiky (uzol, stojaté vlnenie), ako sa dajú určiť v priestore a spôsobujú pri počúvaní (hlavne kam sa postaviť či nepostaviť pri intonačných korekciách organového zvuku v chrámovej lodi). Nemusí perfektne ovládať teóriu, prečo píšťala vôbec hrá (trecie tóny, štrbinové tóny), aj keď to samozrejme nie je na škodu, ale mal by vedieť, prečo píšťala takpovediac škrtá alebo pľuje, čím to je spôsobené a čo robiť, aby to nerobila, alebo naopak robila. Nemala by ho zaskočiť otázka na Weberov-Fechnerov zákon (dôležité pre registráciu), či čo je to akustický tlak, parciálne alebo kombinačné tóny. c) Hudobné vlohy Organológ by mal mať tiež dobré uši. Podľa držaného tónu z mixtúry musí určiť jej zostavenie, zaspievať ľubovoľný tón zostavy, určiť závadnú intonáciu niektorej píšťaly v tomto "akorde", a objaviť repetičné body. Mal by sa tiež naučiť rozoznávať kvalitu vzduchu dodávanú sústavou klinových mechov, alebo len plavákovým mechom. Pre organológa je tiež potrebná schopnosť počuť "farebnosť" a zvukové rozdiely základných tónin pri rôznych spôsoboch nerovnomerného ladenia. Predpokladá sa dôkladná znalosť hudobnej náuky (hlavne intervaly, akordy, tóniny, systémy ladenia a pod.), ale tiež dejín organovej hudby vrátane význačných skladateľov a období, kedy pôsobili. Mal by tiež dobre rozoznávať zvuk jednotlivých registrov a poznať významné organy u nás aj v zahraničí. Súčasťou jeho schopností by mala byť tiež bravúrna hra na organe, či praktická metodická príprava v ladení a nastavovaní rovnomernej či nerovnomernej temperatúry (nielen podľa ladičky). d)Ďalšie predpoklady Schopností a predpokladov je samozrejme oveľa viac než je zatiaľ uvedené. Samozrejmosťou by mala byť tiež dobrá vyjadrovacia schopnosť, aby organológ dokázal presne formulovať nejaký problém a presvedčivo podávať svoj názor. Musí byť neskorumpovateľný a niekedy v záujme veci ísť aj trochu proti vlastným. Nevyhnutná je aj ochota sa stále vzdelávať, sledovať posledné trendy ako v stavbe nových organov, tak absorbovať nové pohľady a filozofie na reštaurovanie cenných nástrojov hlavne v zahraničí. Vítanou schopnosťou je aj remeselná zručnosť. Nie je nič lepšie, než keď organológ vezme náradie a prekvapenému organárovi ukáže, že to "takto ide", aj keď ten tvrdí niečo iné. Len takto vybavený môže byť rovnocenným partnerom erudovanému organárovi a dobrým pomocníkom pre príslušnú farnosť. Pre výkon tejto funkcie však len – akokoľvek veľké – nadšenie nestačí. Poznámka Bohužiaľ stále pociťujeme absenciu nejakého nášho odborného organárskeho časopisu, kde by boli publikované správy o opravách a reštaurovaní organov nielen u nás, ale i v zahraničí a hlavne so serióznym posúdením, čo sa podarilo, a čo nie. Chýbajú dnes dokonca aj také informácie, ktoré kedysi dr. B. Petr a neskôr ing. B. Plánský uvádzali v časopise Hudební nástroje pod rubrikou Zo sveta organov. Našťastie dnes môže záujemca vďaka internetu väčšinu podobných informácií nájsť na rôznych webových stránkach. Problém je však v tom, že tam ktokoľvek môže umiestniť čokoľvek. Chýba nutná spätná väzba pre neskúseného čitateľa, ktorý sa ešte v probléme neorientuje, aby niekto seriózny a fundovaný povedal: "Tak takto teda nie!", alebo "Takto by sa malo správne postupovať!". II.Ďalšia činnosť diecézneho orgaológa a) Dokumentácia organov v diecéze Každý organológ by mal mať prehľad o organoch, nachádzajúcich sa v kostoloch diecézy. To znamená postupne obísť všetky organy, zaznamenať ich dispozície, technickú konštrukciu, súčasný stav a uskutočniť ich zameranie, vrátane pôdorysu empory a výšky stropu. Nerozdielnou súčasťou je realizácia technickej dokumentácie. V našej diecéze som nafotil asi 20 000 klasických zobrazení organov a v prípade digitálnych fotoaparátov, kde nie je nutné počítať jednotlivé políčka na filme, sme spolu so Štěpánom Svobodom zaobstarali ďalšie tisíce snímkov. Niektoré snímky sú unikátne, pretože pochádzajú z opráv či reštaurovaní organov a množstvo týchto pohľadov je dnes zakryté. Nesmierne dôležitou okolnosťou je prehliadka organov na mieste, zistenie napr. počtu otvorov manubrií v postamente skrine, či rozlúštenie množstva nápisov vo vnútri organa, často aj na nemožných miestach. Myslím, že organológovia väčšinou túto dokumentačnú prácu už splnili. Dokonca niektorí z nich výsledky svojich bádaní i publikovali či stále publikujú. Vrchol zaobstarávania organovej dokumentácie vidím v zmeraní píšťalových menzúr (čo sa robí u pamiatkovo chránených organov a má byť obsiahnuté v Reštaurátorských správach, ktoré je často veľmi ťažké v neformálnej úrovni z organárov dostať) a prepojenie so zvukovou zložkou tak, ako ju vytvára Radek Rejšek z Českého rozhlasu alebo Pavel Černý, ktorý nahráva jednotlivé registre a najzaujímavejšie zvukové kombinácie na minidisk vrátane vytvorenia tzv. zvukovej konzervy podla metodiky Hudobného štúdia HAMU. b) Pátranie po dokumentoch v archívoch či v kronikách farností V nadväznosti na dokumentáciu prebieha aj archívny prieskum v jednotlivých mestských či oblastných archívoch. Na naše veľké prekvapenie zisťujeme, koľko archívnych materiálov sa nedostalo do rúk našim predchodcom (napr. dr. V. Němcovi alebo dr. B. Petrovi). To však vôbec neznižuje význam ich impozantného diela. Svojim spôsobom dnešnému bádaniu pomohli aj zvozy archívov 50. rokoch minulého storočia. Časť tohto fondu sa behom manipulácie stratila a ďalšia časť nenávratne zničila. Dnes len musíme vedieť, kam isť a čo prechádzať. Často informácie k organom nachádzame v kartónoch, kde by nikoho ani nenapadlo pátrať. Bohužiaľ, určitá časť týchto zvozov nie je ani za 60 rokov (!) spracovaná a teda je pre nás neprístupná. Aké úžasné by bolo, keby archivári všetky uložené informácie digitalizovali a umiestnili na web. To je len príliš krásna a príliš vzdialená budúcnosť. V každom prípade sa podarilo v archívoch nájsť nektoré dokumenty a objasniť autorov organov, pri ktorých bola do dneška len lakonická poznámka: Organár neznámy. Snáď, až sa podarí všetky materiály roztriediť, spracovať a bude možné nahliadnuť aj do dnes neprístupných archiválií (hlavne tiež, až sa podarí zohnať finančné prostriedky), dočkáme sa trebárs novelizovaného vydania Pražských varhan). c) Preveruje novovzniknuté organárske dielne alebo existujúce dielne, ktoré dosial pre diecézu nepracovali a o prácu sa teraz uchádzajú V tomto prípade je nutná návšteva v organárskej dielne. Z tejto prehliadky sa zistí, aké má organár vybavenie, zásobu materiálu, počet zamestnancov a pod. Keď má len dva skrutkovače, kladivo, klieštiky, pilník a lepidlo Hercules, je jasné, že toho veľa neobstará. Najčastejšie je taký organár vyzvaný, aby umožnil prehliadku organov, ktorých opravu pokladá za pre seba reprezentatívnu. Len tak sa dá posúdiť úroveň ním odvedenej práce a jeho remeselná zručnosť. Nemá zmysel prehliadať jeho prácu, keď len horekuje nad výčitkami, prečo neurobil to a to: "No, keby bolo viac peňazí... Takto som to mohol len oprášiť." Často sú takí žiadatelia vybavení od rôznych farárov množstvom doporučení a chvályhodných ód. Keď však takému štedrému mecenášovi predvediete, ako ním doporučovaný "organár" konzervačný roztok natiahol do striekačky na postrek stromov a rozprášil ho do organa cez pavučiny a mnohoročný prach (to sa skutočne stalo), alebo že nemôžete pootočiť starými hrdzavými skrutkami, aby ste mohli nahliadnuť do útrob údajne opraveného hracieho stola, ich nadšenie hneď opadne. Osobne som absolvoval pred nejakým časom v jednom vidieckom kostole, kde som zastupoval, náhodný rozhovor s jedným "organárom" z ďaleka, ktorý ma nepoznal a ani ja jeho, a z nejakého dôvodu ma pokladal za miestneho farára (neviem síce prečo...). Dozvedel som sa pritom množstvo zaujímavých vecí a hlavne, neoceniteľnou pre mňa bola jeho argumentácia, aby sa všetko odohralo potichu a nikam sa nič nehlásilo a nič nespisovalo. Vedel, ako to urobiť a kde je Achillova päta. Pri tom som sa tiež dozvedel, kde majú farári a správcovia farností maslo na hlave. Nebudem popisovať podrobnosti, ale po tejto skúsenosti viem, ako ľahko dokáže človek podľahnúť. d) Všíma si zvyšky starých hudobných nástrojov, nájdených na rôznych chóroch, či staré notové materiály, povaľujúce sa pod nánosmi prachu a rôzne staré pamätné knihy napadnuté pliesňou Musím po pravde povedať, že som prekvapený, koľko takých vecí sa ešte povaľuje na našich chóroch či pôjdoch fár. Radšej snáď ani nepátrať po tom, koľko toho zaniklo, keď nejaká poriadkumilovná osoba urobila "s tým haraburdím" krátky proces. Problém však je, kam všetky tieto materiály premiestniť. Zvažuje sa určitá možnosť požičať ich na základe nejakej zmluvy do štátnych archívov, kde by ich profesionálni archivári skatalogizovali, roztriedili, očistili, konzervovali a diecéza resp. farnosť by potom k nim mali neobmedzený prístup. Záverom by som sa rád ospravedlnil za pomerne suchopárny text tohto pojednania. Pokračovanie Marek Čihař, organológ Pražskej arcidiecézy Z časopisu Varhaník č. 5/2010, s. 7.-11. so súhlasom redakcie preložil Mário Sedlár (In: AT 2/11, s. 11 -13)
|
Publikované: Thursday, 19.07. 2012 - 20:31:07 Od: admin
|
|
| |
Hodnotenie článku |
Priemerné hodnotenie: 5 Hlasov: 1
|
|
|