Organ v Dóme
sv. Martina v Bratislave je najväčším nástrojom
Vincenta Možného – žiaka Martina Šaška. Kvôli jeho
stavbe si dokonca premiestnil dielňu z Nitry do Bratislavy (horný
koniec Štefánikovej ulice). Určite má svoju
historickú hodnotu a treba ho v každom prípade
zachovať. Otázkou je, či je vhodné zachovať Možného
nástroj na terajšom mieste, alebo ho premiestniť na iné,
pre tento organ vhodnejšie miesto. Túto otázku by mali
zodpovedať odborníci na danú problematiku -
organológovia, organári, kunsthistorici, pamiatkari, či
architekti sakrálnych priestorov. Prečo k týmto
otázkam vyjadrujú svoje „odborné stanovisko“
najviac dirigenti SND či poslanci NRSR mi nie je celkom jasné.
Ako teda vnímajú
Možného organ v Dóme sv. Martina odborníci?
Určite sa jedná
o historický – Možného najväčší
nástroj, nie však nutne o organ vysokých kvalít.
Jeho výstavbu i inauguráciu sprevádzalo
množstvo problémov - „Možnému
chýbali skúsenosti so stavbou takého veľkého
nástroja. K tomu sa pridružil aj nedostatok prostriedkov na
jeho stavbu, čo sa prejavilo okrem iného aj tým, že
staviteľ bol nútený použiť okolo päťdesiat
percent píšťalového materiálu z nejakého
staršieho, v tom čase likvidovaného organa,“ vyjadril sa
známy slovenský organológ Dr. Marian Mayer pre
Život („Premiestnenie bude zločin“, Život 5/2007).
Ďalšou ranou pre
Možného organ bola požiadavka zadávateľa zachovať
gotické okno v západnej stene Dómu. Vyriešil to
umiestnením nástroja do podvežia do dvoch paralelných,
proti sebe hrajúcich skríň. Tým sa zvuk
nástroja doslova “zadusil”, čo si môže overiť i
laik návštevou bohoslužby v Dóme.
Ako sa ďalej uvádza
v odborných publikáciách „Martin Šaško
a jeho organárska škola“ i „Organy v Bratislave“,
už pri inaugurácii (1880) bola dómskemu organu
vytýkaná absolútna absencia jazykových
registrov.
Spĺňa teda tento
nástroj úlohu hlavného organu v Konkatedrále
sv. Martina v hlavnom meste Slovenska adekvátne a
dôstojne?
Už v dvadsiatich
rokoch 20. storočia sa objavili snahy o výstavbu nového
nástroja s nástupom dómskeho organistu Š.
Németha-Šamorínskeho. Tieto snahy neustali ani neskôr,
kým neboli potlačené komunistickou diktatúrou.
Jeho dnešný technický stav (odhliadnuc od nevhodného
umiestnenia) je zlý.
Dekan Hudobnej a
tanečnej fakulty VŠMU v Bratislave, známy slovenský
organista, zakladateľ festivalu Historické organy na
Slovensku - Ján Vladimír Michalko sa o dómskom
organe pre Život vyjadril nasledovne:
“Majster Možný
bol významný staviteľ a tento organ je jeho najväčšie
dielo. Ide jednoznačne o významnú kultúrnu
pamiatku, ktorú treba zachovať. Tento nástroj však
vzhľadom na svoje nevhodné umiestnenie a čiastočne aj
zvukové a technické parametre nespĺňa požiadavky na
kvalitnú interpretáciu liturgickej hudby ani organovej
literatúry v priestore, ako je bratislavský Dóm.”
(„Premiestnenie bude zločin“, Život 5/2007)
Čo teda s
nástrojom, ktorý má svoju historickú
hodnotu, nie je však adekvátny pre priestor, v ktorom stojí?
Logické riešenie, preferované aj koordinátorom
stavby nového organu je dôkladná oprava a
premiestnenie starého nástroja do vhodnejších
priestorov – tam kde píšťalový organ nemajú
a kde by jeho zvuk lepšie vynikol a pravidelne by sprevádzal
bohoslužby. Dr. Mayer verí, že „pri správnom
umiestnení vzdušníc by dokázali vyniknúť
jeho niektoré zvukové kvality, spočívajúce
najmä v bohatstve zvukových farieb registrov v základnej
polohe.“ („Premiestnenie bude zločin“, Život 5/2007)
V žiadnom prípade by sa nejednalo o prvý
presun historického organu v histórii… Alebo je
snáď lepšie ponechať nástroj na terajšom mieste -
kde nikdy nebude znieť dobre – nevyužitý, len ako muzeálny
kus nábytku, ktorý bude zapadať prachom?
Prirovnanie
dirigenta Pavla Seleckého, že „je to, ako keby sme Levočský
oltár Majstra Pavla premiestnili niekam do Vrakune,“ mi
v danom kontexte pripadá prinajmenšom neadekvátne
ak nie až zavádzajúce. Takisto zaujímavé
sú tvrdenia pána Seleckého o Franzovi
Lisztovi ako údajnom architektovi dómskeho chóru
či dokonca samotného organu. Takéto tvrdenia by bolo
férové podložiť citáciami z hodnovernej
literatúry. Doteraz sa tak nestalo. Mimochodom, o Lisztovi
sa vie, že bol geniálny virtuóz a skladateľ, ale
že by vynikal aj v oblasti architektúry či organárstva,
o tom sa odborná literatúra naozaj nezmieňuje.
Pomyslenou
čerešničkou na torte sú tvrdenia pána Seleckého,
že „nový nástroj môže svojou
hmotnosťou narušiť statiku Dómu a silnejším zvukom
vzácne fresky.” Nuž toto sú istotne otázky
hodné odpovede pre kunsthistorika či statika, ale dirigent
SND? To mi už naozaj zaváňa sentimentom za nástrojom,
na ktorom otec Petra i Pavla Seleckého hrával celý
život...
Matej Kubeš
Literatúra:
M. A. Mayer: Martin Šaško a jeho
organárska škola, Hudobné centrum, 2003.
M. A. Mayer, S. Šurin: Organy v
Bratislave, Bachova spoločnosť, 2001.
„Premiestnenie bude zločin“, Život 5/2007