Nemecká biskupská konferencia publikáciou Hudba v kostole mimo liturgie chce pomôcť radou a pomocou (Arbeitshilfe 194, Bonn, 2005). Kardinál K. Lehmann to v Predhovore označuje ako „pastorálnu šancu“ dneška.

Kostolný priestor a hudba sú dve historicky úzko späté veličiny. Prianie, aby to tak ostalo aj v budúcnosti, záväzne vyjadrila liturgická komisia Druhého Vatikánskeho koncilu. Dávna tradícia mimoliturgických hudobných podujatí v kostolných priestoroch sa hodnotí ako „kultúrna služba blížnym“ a súčasne naplnenie úlohy „byť misionárskou cirkvou“. Toto osobitné spojenie kultúrnej diakonie a kresťanského zvestovania sa považuje za jedinečný atribút európskej kultúrnosti.

V kapitole o tradičnej viachlasej kostolnej hudbe sa konštatuje, že jej obmedzenie v rámci liturgického použitia (napr. upúšťanie od tzv. figurálnych omší na veľké sviatky), nemožno zamieňať s jej vyhostením, a nesmie viesť k jej zániku. Keďže tieto diela (napr. figurálne omše, oratóriá, veľké organové skladby, atď.) sú často kultúrnymi pokladmi vysokej hodnoty, nesmú upadnúť do zabudnutia. Bolo by škoda, prenechať ich predvádzanie iba „svetským“ usporiadateľom a pódiám. Ak dnes nenachádzajú primerané uplatnenie v rámci liturgie, treba nájsť možnosti, aby svoju úlohu duchovného povznesenia nachádzali mimo bohoslužieb, vo svojich originálnych priestoroch – v kostoloch. Sakrálna architektúra a sakrálna hudba tu vytvárajú šťastnú syntézu a celostne vplývajú na poslucháča. Že súhra hudby a bohoslužobného priestoru vyvolávajú osobitne silné emócie, prežívajú mnohí ľudia bez ohľadu na svoje svetonázorové založenie. V tomto rámci „koncerty duchovnej hudby“ či „kostolné koncerty“ pôsobia ako prostriedok zvestovania: hudba ako forma proroctva a božského zjavenia – ako reč srdca, ktorá začína tam, kde končí reč slov.

V prostredí koncertných siení (mnohí sme toho boli svedkami hlavne v období protináboženských zásahov), oslovuje táto hudba aj nábožensky neutrálnych či menej orientovaných ľudí. V západnom svete, pri súčasnom poľutovaniahodnom odlive návštevnosti bohoslužieb, koncerty v kostoloch, ako aj projekty „Citypastoral“ , napr. „Poludňajšia hudba v kostole“, „Sviatočné organové meditácie“, „Dlhé noci otvoreného kostola s hudbou“, atď. sú prostriedkom, ktorý inovatívne a podprahovo prináša dotyky návštevníkov i náhodných pasantov s kostolom a s vierou. Osobitne v čase, keď treba pestovať duchovný protipól k morálnej prázdnote, ktorú zhubne napĺňa všadeprítomná vtieravá, agresívna, komerčná a gýčovitá hudba s vulgárnymi textami, sú takéto podujatia priam žiadúce, predstavujú aj u nás skutočnú šancu (ako to výstižne vyjadril kardinál Lehmann).

V mnohých obciach či mestách chýbajú vhodné siene pre koncerty. Práve tu je veľký dopyt po kostolných priestoroch, pretože predstavujú jedinú možnosť pre hodnotné podujatia a pre zaznenie pokladov svetovej hudby. Kostoly pritom majú vysokú kultúrnu identifikačnú hodnotu: ich oslovujúce vyžarovanie, ich dobrá akustika a centrálna poloha v mieste, prispievajú k ich obľube pre cirkevných, ale aj „svetských“ hudobníkov a ensembly, i pre poslucháčov. Tým sa koncerty v kostoloch môžu stať prostriedkom kresťanskej kultúrnej diakonie. Predstavujú nepodceniteľný prínos pre stretnutie širšieho okruhu ľudí s hodnotnou hudbou, ľudí, ktorí inak nemajú možnosti poznať ju, prežiť živý kontakt s ňou, či už z dôvodu vzdialenosti alebo finančnej náročnosti.

V publikácii sa vymedzujú pojmy liturgickej, duchovnej a náboženskej (religióznej) hudby. Dôležité je konštatovanie, že za „náboženskú“ (ako nadradený pojem) možno považovať všetku hudbu, ktorú jej autori, interpreti alebo poslucháči subjektívne vnímajú ako takú, a ktorá je zo svojej vnútornej intencie a pôsobivosti zameraná na transcendentnosť a duchovno. Otázka religióznosti v hudbe často podlieha subjektívnemu vnímaniu ľudí. Objektívne kritériá tu nejestvujú. Bolo by teda krátkozraké za religióznu považovať len hudbu podľa jej názvu či obsahu zhudobneného textu. Religiozita hudby spočíva hlavne v jej najvnútornejšej ídei, ktorá sa účinne prejaví v jej vnímaní poslucháčom.

V ďalších statiach sa rozoberajú predpoklady a požiadavky na interpretov, poslucháčov a usporiadateľov.

Hudobník v kostolnom priestore nesie zodpovednosť voči dielu, poslucháčovi i kostolu. To vyžaduje určité schopnosti, ako aj intelektuálne uchopenie.obsahu. Preto je starostlivá príprava a snaha o zvukovú krásu požiadavkou nielen pre profesionála, ale práve aj pre amatéra. Posvätnosť priestoru vyžaduje najvyššiu kvalitu tak liturgických ako mimoliturgických výrazových foriem a obsahov, ako uvádza inštrukcia „Musicam sacram“ (1967).

Hudba je schopná vyjadriť obsahový základ modlitby, vďaky, chvály, uctievania, vyznania, radosti, prosby i žiaľu svojim nonverbálnym pôsobením. Vnímanie vlastných duševných hnutí cez hudbu môže byť veľkou duchovnou pomocou pre poslucháča. Hlavne v situáciách, pri ktorých človek stráca reč, smie svoju radosť, smútok, osamelosť, túžbu a vďaku vnímať ako zahalenú do zvukov hudby, ako obetu Bohu. Hodnotná hudba vyžaduje aktívne počúvanie, lebo nemá za úlohu len vyvolávať chvíľkovú zvukovú pohodu, ale hlboko zaujať, strhnúť, dotknúť sa, vyburcovať, sprostredkovať posolstvo, ktoré zanechá u poslucháča niečo trvácne. Cituje sa apoštol Pavol : „Viera je z počutia, a počutie skrze slovo Kristovo“ (Rim. 10, 17). To vyžaduje od poslucháča s celou silou srdca sa koncentrovať na „neslýchané“ a nechať sa naplniť posolstvom hudby.

Dôležitým faktorom je stvárnenie a vhodnosť programov koncertov pre rozličné účely aj poslucháčov. Ohľady na poslucháčstvo však neznamená upúšťanie od náročnosti, nadbiehanie nevkusu, preneseného z lokálnych a súčasných zvyklostí. Druhý Vatikánsky koncil pripomína: „Aj umenie našej doby a všetkých národov a krajín má dostať v kostole slobodu zaznenia... (Lit. konštitúcia č. 123)“. Mnoho diel súčasnej hudby vskutku prináša svedectvo hlbokej duchovnej inšpirácie. Čaro novoty, hoci na prvý krát možno ešte nepochopené, vzbudzuje aj údiv a zvýšenú pozornosť – čo je ideálnym predpokladom pre otvorenie sa novým duševným horizontom. Usporiadatelia, organizátori a farskí činitelia môžu rozličným spôsobom prispieť k úspešnosti takýchto podujatí.

Kto vstúpi do kostola a dá sa uchvátiť jeho atmosférou – kresťan či nekresťan, veriaci alebo hľadajúci, hudobník i poslucháč sa stávajú v priestore a v čase blízkymi Bohu. Nemeckí biskupi napísali: „ Kostolný priestor sa stáva domom Božím a domovom človeka. Máme úlohu otvoriť ho a tak uspôsobiť, aby ľudia jednak v tichosti zmĺkli pred Nepochopiteľným, na druhej strane musíme v pravý čas prehovoriť o človeku, ktorý sa stal Bohom. Kde sa podarí táto vyváženosť, stane sa duchovným pozvaním a obohatením prítomných“

V publikácii sa zdôrazňuje osobitný význam kostolných koncertov v európskom priestore. Ako starodávny nositeľ kultúry sa katolícka cirkev cíti povolaná k tomu, aby v prostredí svetonázorovo neutrálneho spoločenského zriadenia (štátu) a popri súkromných sekulárnych aktivitách ponúkala vlastné kultúrne hodnoty a tým doplnila súčasnú ponuku duchovne orientovanými podujatiami. Tieto práve svojou spirituálnou symbolikou, morálnou citlivosťou a sociálnou blízkosťou získavajú osobitný a nezameniteľný význam a účinnosť. Koncerty v kostoloch teda presahujú vnútrocirkevné dimenzie a prinášajú hodnoty pre celú spoločnosť. Umožňujú prístup k všeľudským kultúrnym pokladom a v určitých regiónoch sú často jedinými hodnotnými kultúrnymi podujatiami vôbec. Tým slúži kostol zároveň šľachetnému cieľu celospoločenského kultúrneho povznesenia, na ktorom sa podieľala cez mnohé storočia.

Publikácia sa venuje aj praktickým otázkam pri usporiadaní koncertov. Vyzdvihuje sa užitočnosť písaných alebo čítaných úvodných textov, ktoré by mali presiahnuť čisto vecné informácie, a poukázať aj na duchovné rozmery hranej hudby.

Konštatuje sa vysoká úroveň pestovania hudby v nemeckých kostoloch a kvalifikácia kostolných hudobníkov, čo zabraňuje zaznieť hudbe s triviálnym obsahom, a celkom automaticky vylučuje z produkcií pochybné žánre, aj bez vrchnostenskej cenzúry. Nie všetko momentálne páčivé, a populárne patrí aj do kostola, lebo predstavuje len podenkové hodnoty. Tzv. Sacro-pop a Sacro-rock nepatria do kostola, tak ako napr. bulvárne obsahy a vyjadrovanie sa nepatrí do homílií. Môžu sa uplatniť v iných mládežníckych podujatiach, zhromaždeniach, táboroch, atď.

Cirkev je popri štáte vlastne najväčším nositeľom kultúry, čo znamená, že úroveň cirkevnohudobných produkcií je meraná štandardom verejného kultúrneho sektora.

Otváraniu kostolných priestorov pre iných usporiadateľov sa v zmysle vyššie uvedených zásad nekladú prekážky. Poukazuje sa však na občasné nekalé praktiky usporiadateľov, sledujúcich hlavne materiálny prospech. Nie každý koncert, ktorý sa deklaruje ako benefícia, tento cieľ skutočne splní. Varuje sa pred neserióznosťou mnohých pseudoreligióznych názvov súborov (ako All Saints Gospelchoir, Schola monastica, Originálny ortodoxný zbor Kozákov, Academia Santa Catarina, atď.), ktoré sledujú iba komerčný charakter.

Vzhľadom na nutné výdavky, spojené s akciami, sa pripúšťa vyberanie vstupného ako podieľanie sa poslucháčov na nákladoch. Vyslovene obchodná prax sa, pravdaže, odmieta.

Cantus firmus celej publikácie Nemeckej biskupskej konferencie je posmeliť a podporiť pestovanie tradičných hodnôt hudby v kostoloch, a ich otváranie sa nielen pre lokalitu miestnych veriacich. Prezentovaním duchovných horizontov majú vytvárať protiváhu k upadajúcim duchovným hodnotám. Majú pôsobiť ako kontrast voči všeobecne upadajúcemu vkusu, stúpajúcemu násiliu a ponižovaniu morálky, i proti rozličným škodlivým výstrelkom.

Aj pre naše pomery je text Nemeckej biskupskej konferencie poučný a aplikovateľný, lebo vychádza zo skúseností so súčasnými trendmi spoločenského života, ktoré nie sú naklonené duchovnosti. Je žiaduce poskytnúť póly pokoja a stálosti, príležitosti na stretnutie s darmi Ducha. Potom bude mať pozitívny účinok aj neverbálna komunikácia s ľuďmi prostredníctvom mimoliturgickej kostolnej hudby, a mnohým prinesie naplnenie Izaiášových slov „...našli ma tí, ktorí ma nehľadali“ (Iz. 65, 1).