Bachovská interpretácia prešla v 20. storočí viacerými peripetiami. Postmendlessohnovské vplyvy z predchádzajúceho centenária postupne vyúsťovali do rôznych pseudoštýlov, vyvolaných a podmienených ceciliánskou „reformou“ a ďalších, dnes možno povedať postromantických tendenčností.
Až pôsobenie a vplyv interpretov, akými boli Widor, Schweitzer, či Richter, nasmeroval interpretáciu diel J.S. Bacha do pozície, ktorej sme svedkami (i keď ani zďaleka nie vždy) dnes. Táto skutočnosť však určite neznamená, že by sa väčšina interpretačných výkonov vyššie zmienených pánov z dnešného pohľadu dala pokladať za reálny vzor autentickej interpretácie starej hudby.
Ide tu skôr o pohyb, ktorý bol vyvolaný ich názormi, ako aj náhľadmi niektorých ďalších progresívnejších predstaviteľov ich interpretačnej generácie. Popri oblasti interpretácie sa premietli napríklad aj do trendov vo sfére organového staviteľstva, reštaurátorstva a celkového vzťahu, resp. postoja ku starým – historicky cenným nástrojom. A bol to jednoznačne pohyb pozitívnym smerom.
Snaha o odstránenie romantických pseudointerpretácii však nebola vždy priamočiara. Známe sú napríklad Schweitzerove výroky o eventuálnej možnosti, že by Bach bol poznal na organe tzv. žalúzie (ktoré sa globálne ujali až v 19. stor., predtým v 17./18. stor. ojedinele v niekoľkých španielskych nástrojoch). Určite by ich vraj bol vo svojich skladbách využil. Vtedajšie (zriedkavé) ignorovanie tohto quasivynálezu romantického organárstva pokladal za prehrešok voči Bachovi...
Je pritom zaujímavé ako sa Schweitzer napriek viacerým svojim podobným názorom de facto zasadzoval o eliminovanie romantických inerpretačných prostriedkov v Bachovej hudbe, o „čistú“ a cecilianizmom, resp. podobnými „(nivel)izmami“ nezatretú štýlovú interpretáciu. Takto proklamované tézy v kontrastnom vyznení s vtedajšou realitou vyplývajúcou z najrôznejších pseudoromantických dekubitov je však potrebné chápať skôr z historického (historiografického) hľadiska. Ťažko totiž bolo možné bezprostredne po ére Mendelssohna, Francka, či Liszta hrať Bachovu hudbu odrazu bez akýchkoľvek romantických vplyvov. A tie sú veru v značnej miere citeľné zo zachovaných nahrávok napr. Schweitzera (štýlové znaky zodpovedajúce predstavám a konvenciám neskorého romantizmu – kontinuitné legáto, objektívne neadekvátne agogické zmeny, extrémne pomalé tempá a pod.).
Nota bene však treba opäť len zdôrazniť komplexne pozitívny vplyv osobností vedúcich predstaviteľov inepretačných generácií v prvej polovici 20. storočia na vývoj bachovskej interpretácie.
2. polovica centenária priniesla výraznejší posun v chápaní štýlovej interpretácie nielen hudby Bacha, ale starej hudby vôbec. Bol to posun v smere komplexnejšieho videnia a chápania, a zároveň v preferovaní podrobnej práce na detaile. Pri organe vystúpila do popredia problematika artikulácie a frázovania. Bola to reakcia na zjednodušujúce romantické hľadisko, o ktorom bola reč v predchádzajúcom texte. Podstatným defektom tejto reakcie sa však stal opačný extrém. Za protipól dovtedajšeho apodiktického kontinuitného legáta ako hlavnej determinanty interpretačnej artikulácie a frázovania organových diel „všetkých čias“ sa totiž dogmaticky postavilo „kontinuitné“ non legato. Len niekoľko osvietenejších interpretov a pedagógov zastávalo názor o nezaškatuľkovanej a zreteľnej intepretácii s využitím prvkov vokálnej, či inštrumentálnej praxe. Organový zvuk s jeho staticky znejúcim tónom je totiž možné popri registračných zmenách farby oživiť iba artikuláciou a frázovaním (d.f. skracovaním a predlžovaním hodnoty trvania tónov). Inšpirovať sa pri tom dá čerpaním z bohatých prameňov vokálnoinštrumentálnej hudby (je to vyslovene žiadúce), i keď stále treba mať na pamäti a rešpektovať špecifickosť a originalitu organa ako nástroja s obrovskou tradíciou vlastnej zvukovosti.
V posledných decéniách 20. storočia (cca od r. 1970) sa názory na interpretačnú problematiku v Bachovych dielach z predošlých regionálne podmienených a viac-menej jednostranne chápaných úsudkov, resp. predsudkov – pri organe zjednodušene napr. (severo)nemecké (severné) non legato contra francúzske, talianske (južné) legato – postupne globalizujú. Zasvätený pozorovateľ je pritom svedkom viacerých zaujímavostí. Ako príklad môžu poslúžiť niektoré extrémy (prehnane exponované tempá, neakceptovateľné registračné zmeny) ako špička ľadovca vrámci teoretických názorov i koncertnej praxe (Guillou, Tagliavini) v ambivalentnom vyznení s (najmä pre laika) efektnou a presvedčivou hráčskou virtuozitou a pod.
Celkovo je možné pozorovať rastúci význam zreteľného, „výrazného, výrazového“ cítenia (aj) v bachovskej interpretácii. K nesporným prínosom posledných období, i v kontexte s už spmínanou zásluhou predchádzajúcich osobností, patrí znovuobjavovanie zvukovosti starých historických nástrojov – či už originálov, alebo verných kópií tzv. typov „ideálneho inštrumentu“ (Schnitger. Silbermann). Nejde tu však už len o zachované nástroje barokové, príp. predbarokové. Stále viac sú cenené hodnotné inštrumenty romantickej epochy (Cavailé-Coll, Rieger a pod.).
V interpretačnej oblasti starej hudby vynikajú ansámble zostavené z vokálno-ištrumentálnych (organových) špecialistov so svojim nemalým publikom (Collegium musicum, Hiliard Enséble, Taverner Consort and Players, etc.). Renomovaní interpreti ako Hickox, Parrot, Pinock, Preston, Rilling, Evera, Kirkby, Quasthof, Stubbs, Christensen, organisti Gilbert, Koopman, Lohmann, Pinock už pomerne značné časové obdobie vytláčajú z ponuky predajných pultov a vydavateľstiev bachovského „symfonika“ (čo do obsadenia a interpretácie orchestra, zboru i sólistov) Karajana, či Richtera.
Jednotlivé interpretačné školy čerpajú zo skúseností nielen predošlých osobností, ale i od súčasných, v iných geografických reláciách pôsobiacich umeleckých kolegov.
Ako v mnohých iných iných sférach, aj v hudobnej intepretácii sledujeme postupný, no o to jednoznačnejší úspech odborníkov. Skutočnú kvalitu sú schopní priniesť len špecialisti, orientovaní v dobových spôsoboch interpretačnej praxe, znalí neodškriepiteľnej potreby koexistencie „intelektu s invenciou“, bezprostredného hudobného cítenia s odbornými znalosťami a historiografickou erudíciou. Éra „všeschopných“ interpretov-univerzalistov zrejme končí. Ani tento fakt neznamená absenciu výnimiek, ktoré však len opäť potvrdzujú pravidlo...
Záverom treba vysloviť nádej, že stúpajúca úroveň (aj) bachovskej intepretácie v posledných rokoch, nebude stagnovať. Takýto predpoklad umocňuje ustavične sa zväčšujúca konkurencia v intepretačnej oblasti. 250-ročné jubileum J.S. Bacha tak môže byť obohatené stále dokonalejšou interpretáciou jeho diel.
Práve zmeny pohľadov spolu s novými a lepšími prístupmi generácií k dielam majstrov sú totiž na interpretačnom umení tým vždy príťažlivým a zaujímavým.
Mário Sedlár
(AT 2/2000, s. 29)
