Určite sa jedná o historický – Možného najväčší nástroj, nie však nutne o organ vysokých kvalít. Jeho výstavbu i inauguráciu sprevádzalo množstvo problémov - „Možnému chýbali skúsenosti so stavbou takého veľkého nástroja. K tomu sa pridružil aj nedostatok prostriedkov na jeho stavbu, čo sa prejavilo okrem iného aj tým, že staviteľ bol nútený použiť okolo päťdesiat percent píšťalového materiálu z nejakého staršieho, v tom čase likvidovaného organa,“ vyjadril sa známy slovenský organológ Dr. Marian Mayer pre Život („Premiestnenie bude zločin“, Život 5/2007).

Ďalšou ranou pre Možného organ bola požiadavka zadávateľa zachovať gotické okno v západnej stene Dómu. Vyriešil to umiestnením nástroja do podvežia do dvoch paralelných, proti sebe hrajúcich skríň. Tým sa zvuk nástroja doslova “zadusil”, čo si môže overiť i laik návštevou bohoslužby v Dóme.

Ako sa ďalej uvádza v odborných publikáciách „Martin Šaško a jeho organárska škola“ i „Organy v Bratislave“, už pri inaugurácii (1880) bola dómskemu organu vytýkaná absolútna absencia jazykových registrov.

Spĺňa teda tento nástroj úlohu hlavného organu v Konkatedrále sv. Martina v hlavnom meste Slovenska adekvátne a dôstojne?

Už v dvadsiatich rokoch 20. storočia sa objavili snahy o výstavbu nového nástroja s nástupom dómskeho organistu Š. Németha-Šamorínskeho. Tieto snahy neustali ani neskôr, kým neboli potlačené komunistickou diktatúrou. Jeho dnešný technický stav (odhliadnuc od nevhodného umiestnenia) je zlý.

Dekan Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU v Bratislave, známy slovenský organista, zakladateľ festivalu Historické organy na Slovensku - Ján Vladimír Michalko sa o dómskom organe pre Život vyjadril nasledovne:

“Majster Možný bol významný staviteľ a tento organ je jeho najväčšie dielo. Ide jednoznačne o významnú kultúrnu pamiatku, ktorú treba zachovať. Tento nástroj však vzhľadom na svoje nevhodné umiestnenie a čiastočne aj zvukové a technické parametre nespĺňa požiadavky na kvalitnú interpretáciu liturgickej hudby ani organovej literatúry v priestore, ako je bratislavský Dóm.” („Premiestnenie bude zločin“, Život 5/2007)

Čo teda s nástrojom, ktorý má svoju historickú hodnotu, nie je však adekvátny pre priestor, v ktorom stojí? Logické riešenie, preferované aj koordinátorom stavby nového organu je dôkladná oprava a premiestnenie starého nástroja do vhodnejších priestorov – tam kde píšťalový organ nemajú a kde by jeho zvuk lepšie vynikol a pravidelne by sprevádzal bohoslužby. Dr. Mayer verí, že „pri správnom umiestnení vzdušníc by dokázali vyniknúť jeho niektoré zvukové kvality, spočívajúce najmä v bohatstve zvukových farieb registrov v základnej polohe.“ („Premiestnenie bude zločin“, Život 5/2007) V žiadnom prípade by sa nejednalo o prvý presun historického organu v histórii… Alebo je snáď lepšie ponechať nástroj na terajšom mieste - kde nikdy nebude znieť dobre – nevyužitý, len ako muzeálny kus nábytku, ktorý bude zapadať prachom?

Prirovnanie dirigenta Pavla Seleckého, že „je to, ako keby sme Levočský oltár Majstra Pavla premiestnili niekam do Vrakune,“ mi v danom kontexte pripadá prinajmenšom neadekvátne ak nie až zavádzajúce. Takisto zaujímavé sú tvrdenia pána Seleckého o Franzovi Lisztovi ako údajnom architektovi dómskeho chóru či dokonca samotného organu. Takéto tvrdenia by bolo férové podložiť citáciami z hodnovernej literatúry. Doteraz sa tak nestalo. Mimochodom, o Lisztovi sa vie, že bol geniálny virtuóz a skladateľ, ale že by vynikal aj v oblasti architektúry či organárstva, o tom sa odborná literatúra naozaj nezmieňuje.

Pomyslenou čerešničkou na torte sú tvrdenia pána Seleckého, že „nový nástroj môže svojou hmotnosťou narušiť statiku Dómu a silnejším zvukom vzácne fresky.” Nuž toto sú istotne otázky hodné odpovede pre kunsthistorika či statika, ale dirigent SND? To mi už naozaj zaváňa sentimentom za nástrojom, na ktorom otec Petra i Pavla Seleckého hrával celý život...

Matej Kubeš

Literatúra:

M. A. Mayer: Martin Šaško a jeho organárska škola, Hudobné centrum, 2003.

M. A. Mayer, S. Šurin: Organy v Bratislave, Bachova spoločnosť, 2001.

„Premiestnenie bude zločin“, Život 5/2007