Otázka ladenia starých slovenských organov žiaľbohu nie je dostatočne vyriešená. Naši prví skúmatelia historických organov Dr. Gergelyi a Dr. Wurm, ktorí vydali knihu „Historické organy na Slovensku“, OPUS 1989, sa tejto otázke nevenovali. Nevie sa, či pred 50 rokmi, keď začali svoju dokumentačnú činnosť, vôbec ešte existovali nedotknuté staré organy, z ktorých by bolo možné zistiť potrebné údaje o ladení. Písomné zmienky o ladení v archívoch nenašli.

Dr. M. A. Mayer v knihe „Martin Šaško“ HC 2003, uvádza údaj, podľa ktorého je evidentné, že Šaško používal rovnomerne temperované ladenie.

Jedinou publikáciou nášho autora, ktorá sa venuje tomto problému, je spis Michala Buľovského, organistu a polyhistora, Brevis de emendatione organi musici tractatio, Strassburg 1680. Navrhol v ňom posunovateľnú klaviatúru, a zrejme aj spôsob temperovania. K tejto knihe som sa však nedostal.

V zbierkach tzv. Čaplovičovej knižnice (Oravské múzeum) sa nachádza kniha Bartholda Fritzena „Anweisung....atď“, Wien 1799, v ktorej autor odporúča mechanický spôsob na rovnomerné ladenie klavírov a organov.

Môžeme sa teda iba domnievať, že naši starí organári ladili (každý inak) v niektorom vtedy aktuálnom ladení, ktoré poznali a osvojili si ho niekde na vandrovkách.

V 18. storočí už bola zreteľná tendencia odklonu od starého tzv. strednotónového ladenia, ako svedčia viaceré zachované písomné pramene o temperovaní od Werckmeistera, Kirnbergera, Neidhardta, Sorgeho, všetky so snahou, aby sa harmonicky stále sa rozvíjajúca hudba dala hrať bez príkro znejúcich intervalov.

Silbermann používal viacero vlastných systémov, a ani v základnej výške ladenia nebol jednotný. Napriklad ladiaci tón a1 na organe vo Frankensteine bol 414,1 Hz, v dóme vo Freibergu bol 473,6 (zrejme jeden bol ladený v tzv. komornom tóne, druhý v tzv. chórovom).

Pred reštaurovaním veľkého organa v Dóme vo Freibergu sa nepodarilo zistiť pôvodný stav ladenia, teda po kontroverznej diskusii uplatnili jedno zo Silbermannových (nerovnomerných) ladení, ktoré možno ani nebolo pre tento nástroj originálne.

Vieme, že Bach si ladil klavichordy a čembalá sám, nemal rád Silbermannovo (modifikované) bazírovanie na zastaranom strednotóvom ladení (do 8 čistých tercií). Kirnbergerovi radil, aby veľké tercie „priostril“, čím sa mal priblížiť k požiadavke „wohltemperiert“. Pričom termín „wohl“ neznamená iba „dobrý“, ako sa najčastejšie prekladá, napr. v titule jeho zbierky „Dobre temperovaný klavír“. Znamená rovnako aj príjemný, vhodný, užitočný, správny. Nie však rovnomerný!

Rovnomerné, matematicky definované ladenie sa všeobecne udomácnilo až v 19. storočí, v súlade s využívaním enharmoniky v skladbách. Toto dnes používané rovnomerne temperované ladenie sa odlišuje od predchádzajúcich systémov tým, že každý tón (či poltón) je rovnako vzdialený od predchádzajúceho i nasledujúceho, čo u starých ladení nebolo. Keď stupnicu 12 poltónov podelíme na 1200 centov, každý poltón bude vzdialený od nasledujúceho o 100 centov. Bližšie vysvetlenie, aj porovnávajúca tabuľka je uvedená na str. 241 v mojej knihe „Organ v kultúre dvoch tisícročí“, Hudobné centrum, Bratislava 2000.

Pri starších organoch treba uvažovať aj s „ľudským faktorom“. Ladilo sa bez elektronickej pomôcky, iba podľa sluchu. Organár pri temperovaní organa podľa vlastného zvyku, či uváženia, pridával alebo odoberal intervalom tu trošku viac, tu trošku menej záchvevov. Staré pramene udávajú iba (rozličné) návody, ako k určitému systému dospieť, realizovať ho. Výsledok bol, pravda, individuálny.

Ukázalo sa, že aj meranie základnej ladiacej výšky z prospektových píšťal je problematické: nepomôže ani zistenie prípadného dodatočného predĺženia píšťal. Pri predlžovaní totiž boli nanovo rezané aj okraje ústia píšťal a ladiace výrezy. Teda aj predošlé (vyššie) ladenie nie je presne definovateľné. Za smerodajné možno považovať len na svoju výšku rezané originálne píšťaly. Pri krytých píšťalách sa síce dá zistiť maximálne možné hlbšie ladenie, avšak originálne ostáva pritom neznáme. Výnimkou by mohli byť píšťaly s priletovaným klobúkom.

Nález a výskum starých slovenských organov, kde dokázateľne v priebehu storočí nebolo menené ladenie ešte nebol uskutočnený. Podrobným meraním a následnou matematickou analýzou by sme sa možno dozvedeli viac. Sme síce právom zvedaví, ako sa u nás vtedy ladilo, ale od výskumov nečakajme objav pravidla, ani systému. Nepridá to, ani neuberie cene našich historických organov.

Ladením na teoreticko-matematickej úrovni sa zaoberá Dr. Ján Haluška, pracujúci na ústave SAV v Košiciach, ktorý svoje zistenia aj publikoval (v angličtine). Bude iste ochotný vyjadriť sa k problému širšie a hlbšie.

Prof. Ferdinand Klinda